Ja mám na starosti výstavu. Napriek tomu, že nerozoznám objektív od hľadáčika, že neviem preniesť fotografiu z mobilu do počítača, neviem, čo sú pixle (poznám iba tie, v ktorých sa môžu miešať trebárs farby, teda nádoby), megapixle (veľké nádoby), vzala som si výstavu otcových fotografií pod svoju knihovnícku kuratelu. Pod svoju dcérsku aj čitateľskú, pod svoju modranskú…
Na začiatku boli dva kufre fotografií. Dva kufre spomienok, mailová pošta od kamarátov a príbuzných plná spomienok. A kopa radcov, ako čo najlepšie pripraviť. Dobre, lebo nebárs.
Rastrovanie, poltrovanie, pinnboardy, komatexové dosky, zaadjustovať, vlasy dupkom, jediný terminus technicus, čo poznám, je vyvolať! Kde? Tam, kde to robia? V akom rozlíšení? Aby bolo vidno, čo tam je! V akých rozmeroch? Aby sa to vošlo do rámu!
Kurátorka tejto výstavy nepotrebuje technicky dokonalé fotky. Kurátorka tejto výstavy ponúka spomienky z dvoch kufrov, ako sme si žili, tatka ako gazdu, otca, muzikanta, veselého človeka a najmä ako spisovateľa, ktorý si veľmi pozorne všímal svet, ktorého život bol hľadaním a iste aj nachádzaním.
O každej fotografii sa mi žiada niečo povedať, prilepiť pod obrázok. Napríklad ako sme s Fialovcami každú sobotu a nedeľu bačovali v hamrštíle, dome na kopci, robili si ohne a opekali, vytáčali med, čistili studňu a ako okolo chodili ľudia do vinohradov alebo na prechádzky a vždy sa u nás zastavili na kus reči. Ako prišiel na návštevu doktor Brestič, či ujo Palko Kusenda, Miško Barčík, a my sme mali šarkana, svetlonosa alebo iba napečené buchty so slivkovým lekvárom, alebo sme trebárs zakladali kapustu.
Na iných fotografiách je tato s kolegami spisovateľmi, trebárs s Ľubkom Feldekom, s ktorým oslavoval päťdesiatku v čitárni u Červeného raka tak, že sa o tej ich oslave ešte dlho hovorilo. Napokon, bola to storočnica a, mimochodom, obaja skončili u ministra na koberci. Namiesto textu pod túto fotografiu dám asi báseň Ľubomíra Feldeka o Vincovi a víne. Veru, aj modranskí vinári by si vedeli na nášho tatka spomenúť!
Väčšina fotografií ma zrádza. Sú malé a nekvalitné. Všetko bolo dávno, ak sa našiel fotograf, bola to skôr výnimka ako pravidlo. Keby som ich tam jednoducho položila na stôl? Kto by sa v nich mrvil? Nemám ich všetky vystaviť také malé? Odborníci vravia, budeš ich mať málo! A ja, keď sa v nich mrvím, nebude toho priveľa?
Možno aj preto som sa rozhodla nedať pod fotografie ich autorov. Nepoznám ich. Varím polievku z toho, čo som našla doma, nepoznám autorov, strelku mám pod solarom a v knižnici na polici s otcovými knihami.
V duchu sa odvolávam na Rolanda Bartha. Hodnota tejto výstavy nebude v jej superkvalite. Dôležitý bude pocit, ktorý človek nadobudne. O ten napokon ide.