Olympijský biznis

20.08.2016 08:00

Hry v Riu som nesledoval. Väčšinou som mal lepší program. No bol v tom aj kus nechuti. Nie že by ma odpudzoval fyzický pohyb a šport, práve naopak. Zmierenie národov prostredníctvom férového športového zápolenia? Úžasná myšlienka.

Za každým výkonom – bez ohľadu na to, či si vyslúžil medailu, alebo nestačil ani na postup zo semifinále – je obrovské, obdivuhodné množstvo odhodlania, odriekania, driny. Každá olympiáda ponúka niekoľko dojímavých príbehov: plavec z chudobnej krajiny, ktorý ledva prešiel dve dĺžky bazéna, no odhodlanie a odvaha z neho urobili hviezdu, 54-ročný zlatý medailista, ktorý len pred rokom prekonal rakovinu pľúc, britský „orol“, ktorý skákal na lyžiach plným srdcom…

Ľudské príbehy však stoja proti hore korupcie, dopingu a podvádzania (ktoré niektoré krajiny premenili na štátom organizované programy), ledva skrývaného nacionalizmu v honbe za medailami. Olympijské hry, ako iné vrcholné športové podujatia, no vypuklejšie, sú súčasťou mašinérie športového biznisu. Výkony aj športovci sami sú v prvom rade súčasťou marketingu. Koloritom, pomáhajúcim krútiť peniaze a zisky, nie nepodobným cirkusu okolo tzv. populárnej hudby.

No a čo? Veď športovci do tohto kolotoča vstupujú dobrovoľne. Z niektorých sa stanú medzinárodné hviezdy. Z iných aspoň národné hviezdičky. Drvivú väčšinu tých, čo končievajú pred finále alebo sa na Hry nikdy nekvalifikujú, kolotoč ako mlynček zomelie a v lepšom prípade ďalej žijú svoje obyčajné životy. To je riziko podnikania.

Tento priemysel, ako každý iný, má svoje negatívne externality. Dôsledky dopadajúce na ľudí, ktorých sa na názor nikto nikdy nepýtal a nedokážu sa efektívne brániť.

Pred Hrami v Riu sa objavovali správy o chudobnej štvrti Vila Autódromo, ktorá musela uvoľniť miesto príjazdovým cestám k športoviskám. Napriek nesúhlasu obyvateľov, protestom. Podľa odhadov aktivistov takto v Riu premiestnili 70– až 90-tisíc osôb. Švajčiarske Centrum pre práva bývania a vysídľovanie poukazuje na to, že šestoro letných olympijských hier od Soulu v roku 1988 spôsobilo vysídlenie vyše dvoch miliónov ľudí. Polovica z toho počtu pripadá na Peking.

Oko developerov sa upiera najmä na chudobné štvrte: či ide o favely v Riu, Techwood Homes v Atlante alebo londýnsky Stratford a Newham. Prípady sú zarážajúco podobné. Oficiálny príbeh znie: Hry prinesú rozvoj, zvýši sa úroveň bývania, vysídlení dostanú primerané náhrady. Zo sľubov alternatívneho bývania pre chudobné rodiny však zíde a olympijské komplexy sa premenia na štvrte pre lepšie zarábajúcich. Alebo na mestá duchov ako v Aténach či v Soči.

Olympijský biznis môže byť zlatou baňou: pre developerov, nadnárodné firmy predávajúce cez šport čokoľvek, skorumpovaných funkcionárov. Pre politikov sú vecou prestíže a popularity – keď už nie miesto na čestnej tribúne, aspoň fotka so zlatým medailistom. Pár ľuďom sa ujdú zo šialeného kolotoča peňazí aspoň omrvinky. Väčšine ostáva znášať následky: zadlžené verejné rozpočty, environmentálne škody, zničené komunity.

Mám rád pohyb a férové zápolenie. Jeho oslave by som preto prial niečo lepšie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#olympiáda #biznis #chudoba
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku