Krajina je v jednej z najhorších ekonomických recesií a univerzálne neobľúbený Temer sa ju snaží zachrániť škrtmi a šetrením vo verejných financiách. V tejto situácii mesto Rio de Janeiro, hostiteľ olympiády, vyhlásilo v júni v podstate bankrot, čím sa 31. hry museli dofinancovávať cez federálny rozpočet.
V praxi to znamenalo, že pre Olympiádu meškali mzdy učiteľom, štátnym zamestnancom, dôchodky a dokonca aj výplaty policajtom. Polovica policajných áut v Riu ostala zaparkovaná, aby sa ušetrilo na benzíne.
Ak si predstavíme, že v meste dochádza k výpadkom základných služieb, má problém poradiť si s kriminalitou a o špinavej vode v olympijských zálivoch, o ktorú sa nevie mesto postarať, ako sa píše aj v medzinárodnej tlači, niet sa čo čudovať, že miestni neboli zarytými fanúšikmi výstavby megaštadiónov.
Tisíce ľudí vyzývali na bojkot olympijských hier a množstvo menších protestov sa usilovalo odkloniť trasu alebo zahasiť pochodeň – nie preto, že by im olympijská myšlienka bola cudzia, ale preto, aby si svet všimol, že oni za to platia neférovú cenu.
Federálna vláda odpovedala zákazom „politických aktivít“ počas olympiády, nasadila 85-tisíc ťažkoodencov, gumené projektily a slzotvorné spreje – na to sa peniaze zrazu našli. Ako už pri majstrovstvách sveta vo futbale 2014 a mnohých ďalších globálnych podujatiach vláda „vyčistila“ ulice od bezdomovcov, poslala vojakov do „problémových štvrtí“, aby náhodou turisti nevideli chudobu a aby počas dvoch týždňov všetko vyzeralo ako tip-top funkčná krajina.
Niekoľko tisíc ľudí pre olympijskú výstavbu presídlili, domy zničili často iba pre parkovacie miesta alebo príjazdovú cestu pre štadión. To sa stalo aj s chudobnou, ale inak bezproblémovou štvrťou Vila Autódromo, ktorej sa dostalo pozornosti, keďže zo dvadsať rodín odmietlo opustiť svoje domovy. Násilne ich odvliekli, ich príbytky zdemolovali. Pričom im povedali, že je to v mene verejných prác.
Väčšina prebiehajúcich developerských projektov je však v rukách súkromných firiem. Tí vložili do hier vyše 18 miliárd dolárov výmenou za štedré developerské práva. Len samotná olympijská dedina sa po skončení hier rozpredá ako luxusné apartmány.
To, čo sa medializuje menej, okrem netransparentných dohôd so sponzormi, je fakt, že mnohí zamestnávatelia, medzi inými brazílska pošta, aby mohli financovať sponzorstvo, znižujú mzdy radových zamestnancov a dokonca prepúšťajú.
Olympijská myšlienka je naozaj pokroková idea férového a mierového súťaženia medzi národmi. Nemôže byť však vždy za tým obrovská cena pre miestnych, zadlžené štátne a mestské rozpočty a tučné kontrakty pre developerov a oligarchov.