Nejde pritom o prvý podobný incident v Británii. Už pred referendom o vystúpení z EÚ zavraždili poslankyňu Jo Coxovú, ktorej vrah zakričal: „Smrť zradcom!“ a želal si „čistú“ Britániu a dôsledný apartheid.
Od rozhodnutia o brexite v krajine raketovo stúpol počet rasovo motivovaných atakov, slovných aj fyzických, len za prvý týždeň o viac ako 500 percent. Ich obeťami neboli iba ľudia s rozdielnou farbou pokožky – často Briti tretej generácie – ale aj Poliaci, Slováci či Rusi, keď rozprávali svojím jazykom a museli si od nejakého domáceho vypočuť, že sa teraz majú všetci „pratať domov“.
Takéto vyhrážky voči „nám“ nie sú náhodné. Kampaň za vystúpenie z únie sa niesla v duchu rôznych lží, okrem kardinálnej lži, že Británia finančne do EÚ len prispieva a nič nedostáva, bili na poplach proti imigrantom bulvárne médiá i rozličné politické figúrky. Nie proti sýrskym utečencom pred vojnou, ktorých je tam iba zopár, ale proti Východoeurópanom, ktorí vraj znásilňujú britské ženy a berú miestnym prácu.
Aj takýchto sprostých zavádzaní sú mnohí politici a političky schopní za cenu svojho volebného víťazstva, za cenu toho, že vyhrajú referendum a potom ich zvolia do teplého miestečka. Radšej budú nadávať na imigrantov, akoby sa venovali reálnym problémom – tie zväčša riešiť nevedia. Naopak, strach, ktorý vyvolajú brojením proti migrantom, ich ľahšie „predá“ po voľbách.
Keď sa takto vyjadrujú „elity“ alebo médiá, legitimizujú tým útoky v uliciach, vyvolávajú tým u ľudí nenávisť, dávajú signál, že je to v poriadku. Úplne rovnako ako tí naši voči moslimom. Výsledok? Už sa takmer toleruje, keď sa niekto vrhne na saudskoarabskú rodinu s deťmi v centre Bratislavy alebo kričí na zákazníkov a rozbije sklá tureckému kebabárovi v Piešťanoch. To, že nie je Arab a pravdepodobne ani moslim, to už je len taká perlička. Netreba sa báť cestovať do Británie. Na rozdiel od Slovenska je to krajina, v ktorej sa násilie z nenávisti netoleruje a za vraždu Poliaka sa minister zahraničných vecí Boris Johnson ospravedlňoval až vo Varšave. Ale tak ako Nigel Farrage, Marine Le Penová či Donald Trump, aj mnohí naši politici používajú klamstvá o imigrácii a imigrantoch pre vlastné politické úspechy, čo hovorí o ich úrovni.
Neraz nejde ani o samotné riešenie problematiky utečeneckej krízy. Nesmieme pripustiť, aby sa zmanipulovala plazivovou toleranciou útokov voči ľuďom iného náboženstva alebo inej farby pleti. Ak už nie zo spravodlivosti či princípu netolerancie násilia, tak aspoň z pragmatického chápania, keď vidíme, že nenávisť voči imigrantom sa môže obrátiť aj proti nám.