Nová doba, dnes chceme všade nové poriadky, knižnice nevynímajúc. Kultúrno–spoločenské centrá, kútiky pre mamičky s deťmi, komunitné miesta, prebaľovacie pulty, požičovne náradia, lavičky, herne, tobogany, ipody, ipady, počítače, stepujúce knihovníčky, spisovatelia deklamujúci svoju tvorbu pri tyči, trhy s biostravou, multikulti priestor, mobilné knižnice, knižnice na kolesách, pikniky v knižnici, fajčiarske kútiky, soľné jaskyne, burzy šatstva v knižnici, knižné búdky či hliadky…
Čiastočne zveličujem a čiastočne sa mi aj z vlastnej skúsenosti zdá, že by sa bez tých nešťastných kníh knihovníkom aj knižniciam uľavilo! Mladí knihovníci sú invenční a majú kopu nápadov, čo všetko by sa dalo, keby, a stará garda knihovníčok sedí v knižniciach a má to realizovať, obyčajne bez peňazí a chuti čokoľvek meniť. A potom sme tu my, knihovníci, ktorí vidia, ako klesajú výpožičky, a je im to ľúto. Vehementne sa snažíme niečo vymyslieť a do knižnice nalákať aspoň deti, ale aj dospelákov, vymyslieť zaujímavý program, čo najviac muziky za pár grošov, s ktorými musíme vystačiť.
Poznám to ako spisovateľka, ktorú často pozývajú na besedy, aj ako knihovníčka, ktorá beseduje s kolegami spisovateľmi v našej knižnici. Páčia sa mi nápady kolegu Michala Hvoreckého, ktorý pracuje v knižnici Goetheho inštitútu, a spravil z knižníc vec verejnú, o ktorej už dávno bolo treba diskutovať. Napriek tomu sa mi zdá, že knižnica by mala zostať v prvom rade knižnicou. Zdravý rozum mi našepkáva, že knižky treba čítať, nie nadskakovať, festivalovať a besedovať, ani inak okolo nich škandalizovať. To všetko okolo sú kratochvíľne zábavky, akou pre niekoho môže byť aj čítanie.
Česť výnimkám, ale väčšina slovenských knižníc má žalostne málo peňazí, nemá ani na nákup kníh a výplaty pre zamestnancov, ani na údržbu priestorov. V ich útrobách sedia tety knihovníčky, ktoré robia za smiešne platy, z lásky k literatúre išli študovať knihovedu alebo literatúru a odrazu sa majú zmeniť na zabávačky a roztlieskavačky, pripravovať multižánrové večery pre dôchodcov, programy pre deti, ktoré nevedia skrotiť a zaujať školy ani rodičia. Dotiahnuť sem mládež a dospelákov, ktorí sú otrávení, už len keď o knižnici počujú.
Všetky tieto „tančeky" sú dôležité. Aj knižnice sú dôležité, netreba všetko vlastniť, niečo sa dá aj požičať a potom vrátiť. Aj my knihovníčky sme dôležité: niekto tie knižky musí obaľovať, zapisovať, štítkovať a požičiavať, niekto ich musí uskladňovať, popri tom chrliť zábavu, po večeroch moderovať besedy, milé stretnutia s priateľmi sukulentov, ručných prác, zdravej stravy, tréningy pamäti, spomienkové večery, galavečery s knižkou a pritom trnúť, či vôbec niekto na akciu príde.
Ako pracovníčka detského oddelenia v pezinskej knižnici vidím budúcnosť knižníc v kamarátstve so školami. Zakiaľ je človek Janko, treba mu vtĺkať do hlavy, že kniha je kniha je kniha je kniha, aj íha aj ha.