Menia sa časy

13.09.2016 15:00

Menia sa časy, menia sa túžby, celý svet je zmena každodenná – narieka v slávnom sonete portugalský básnik Luís Camões. „Čo sa ti najviac páči na Lisabone?“ pýtam sa kohosi a ten mi odpovedá: „To, že sa skoro vôbec nemení. Alebo len veľmi pomaly.“

Do Lisabonu som prišla prvý raz v 90. rokoch minulého storočia. V tom čase mi znelo Portugalsko ako názov akejsi ďalekej neskutočnej krajiny. Napokon, tou v európskej predstavivosti aj dlho bolo, pri útesoch Atlantiku sa končil známy svet.

Prilákal ma náhodne začutý šum krásneho jazyka a pozorovanie, vraj sa žltým svetlom, nostalgiou periférie a nesmiernou riekou podobá na Bratislavu. Vzťah k môjmu rodnému mestu bol pre mňa vždy kategorickým imperatívom a odkedy som sa prvýkrát „stratila“ pri Tejo (ktorej posledná slabika v slove sa stráca kdesi v škreku čajok nad oceánom), nachádzala som tam stratenú seba.

Nachádzala som stratené mesto, ktoré som na vlastnej koži nikdy nepoznala a ktoré som predsa poznala tak dobre – Bratislavu, ktorú mi budovatelia zničili ešte pred narodením. Bratislava však v tom čase prežívala istú opojnú renesanciu.

Ani vo sne by mi vtedy neprišlo na um, že onedlho nastanú časy, ktoré prebúdzajúcu sa lásku k mestu zmetú ako potopa či zemetrasenie, že všetky miestne špecifiká odsunú noví páni ako anachronizmus, že namiesto obnovujúcej sa kontinuity sa začne za známku modernosti považovať mesto nenávidieť, nie ho milovať.

Komplexy menejcennosti vyrašia do riverparkov a historické časti, z ktorých systém vyženie posledných starousadlíkov, sa zmenia na getá napchaté bezprizornými turistami prilákanými na lacné letenky, radodajné dievčatá a alkohol.

Ešteže som mala Lisabon. Mesto na periférii, ktoré sa stará o zvyšky spomienok vyhnancov a konzervuje krásu, čo ľudia na úteku stratia v úsilí ju zachrániť. Mesto, ktoré sa nemení. Alebo len veľmi pomaly. Plynulo, tak ako vteká Tejo do oceána. I keď na celkom opačnej strane, ako Dunaj.

Ale menia sa časy. Aj na „zabudnutých“ perifériách, kam gentrifikácia nestihla doraziť. Aj tam, kde vzťah k mestu nevystriedal hektický turizmus. Komfortné letoviská v severnej Afrike či Turecku sú prázdne, ľudia sa boja cestovať pomaly aj do Grécka či Talianska, súc zasiahnutí desom, že by ich prevalcovali tí, ktorých spoza múrov turistických get nevidno.

Ostáva Chorvátsko, ale to nemá nádych „exotiky“. Podobne ako Barcelona – v ktorej vulgárnosť dospela tak ďaleko, že mesto uvažuje, ako sa pred ničivým masovým turizmom zachrániť, ako si znovu vrátiť dušu.

A tak Európa objavila Portugalsko. Dostatočne periférne, stále európske, no svojím nemeniacim sa koloritom nostalgie pre senzáciechtivé davy africky exotické, rozprávkový Orient zaspatý v najodľahlejšom cípe Západu. Sledujem organizované zájazdy usilujúce sa preraziť úzke uličky automobilmi ako baranidlom, pod ktorým zaniká duša Lisabonu. A snažím sa uchovať nádej, že toto mesto predsa odolá.

V nemom údive mi napadá záver Camõesovho sonetu: zmeny nie sú k lepšiemu, ako kedysi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Lisabon
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku