Vzácne pietne chvíle

31.10.2016 14:00

Je iba málo príležitostí v roku, keď má človek možnosť pripomenúť si váhu svojho osudu. Takmer každý je naplnený smutnými i veselšími chvíľami, bohatstvom vzájomných vzťahov, ale v každom prípade pocitom, že neodvolateľne a neodmysliteľne vždy patrí k všetkým ostatným, že v konečnom dôsledku vždy ide o príbeh celého rodu.

Istotne je to vždy aj veľmi individuálny príbeh vzájomnej starostlivosti, plný obáv, často lásky, niekedy závisti, či dokonca nenávisti, no vždy niečoho, čo, zdá sa, tomu všetkému po stáročia dáva zmysel. Akoby sa z neho vynárali otázky spomenuté už dakedy v staroindických upanišádach: „Odkiaľ sme prišli? Kto sme? Kam ideme?“

Vždy mi pripomenú rovnomenný obraz Paula Gauguina, výjav z pomerne exotického prostredia úplne inej kultúry, ktorý sa však povahou najstarších otázok, ak sa tak smiem v danej chvíli vyjadriť, hlboko zvnútorňuje.

Je predvedený v koncerte pravých i iluzórnych svetiel a farieb, v podobe nezastretej, no pritom zvláštnej a citlivo nedráždivej ľudskej nahoty, ktorá nás v posledných okamihoch tak či tak neminie. Lebo ide o cestu, kde všetky veci, ktorými sme obklopení, najkrajšie i najobyčajnejšie šatstvo, všetka výpravnosť príbytkov, všetko zlato, všetky drahokamy, všetko pomyselné bohatstvo svetského majetku, napokon predstavuje iba hmlu, ktorou napokon vždy prechádzame iba v tej podobe, v akej sme sa ocitli a pribudli na svet vo chvíli zrodu.

Nie je v tom aj múdrosť najstarších a najjednoduchších kultúr, ktoré medzi životom a smrťou nevideli, alebo jednoducho nechceli, či možno nevládali vidieť nejaký významnejší rozdiel? Nie je v tom i tajomstvo ich chápania sveta, v ktorom sen a skutočnosť neboli až tak priveľmi rozlíšené, aby bránili ozajstnému šťastiu kohokoľvek z nich?

Ak boli život i svet už vtedy pochopené ako jedno z najdôležitejších posolstiev, prečo by sme ho mali práve teraz prejsť iba bezmyšlienkovitým mlčaním? Prečo mu nevenovať dostatočne hlbokú pozornosť v tom rituáli, ktorý vždy síce večne opakujúcou sa podobnosťou v skutočnosti je, no práve v tom v sebe vyvoláva pocit neopakovateľnej a nikdy nemiznúcej bázne z prítomnosti všetkých možných aj nemožných súvislostí?

Prechádzal som v posledných dňoch niekedy sám, inokedy v láskavej prítomnosti blíz­kych, všetky tieto miesta sú rozptýlené takmer po celom Slovensku. Ak si túto bohatú, niekedy i zložitú cestu dodatočne premietam, vlastne som ani chvíľu a ani na jednom z nich v pravom zmysle slova nikdy sám nebol. Vždy tam bolo pár iných, mladších i starších, s kyticami a neskorými kvetmi, s lampášmi či jednoduchými sviečkami. Alebo i celkom bez nich.

S úctou, no aj s akýmsi omamným cieľavedomým a vytrvalým pokojom čistili a upravovali tieto pietne miesta. Akoby zostávali s tými, čo tu sú, prostredníctvom tých, čo už nemajú túto úžasnú možnosť. Azda i vďaka nim chápem tieto vzácne chvíle ako posolstvo dôstojné života. Moja osobná a ľudská cesta sa od ciest tých ostatných nikdy a v ničom neodlíši.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Dušičky #pietna spomienka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku