Kedysi sme sa s mamou na Dušičky vozievali starou fiatkou po okolitých dedinách, pozerali sme, ako blikajú cintoríny. Kedysi na Dušičky žila naša mama… Kedysi…
Išla som cez víkend so synom do Brna do divadla. Chceli sme ísť vlakom, napokon sme nešli, vlak bol plný, na trati nešťastie, pod bratislavskou stanicou sme mali zaparkované auto. Prestúpili sme. Na dobrodružnú dušičkovú cestu do Brna sme pozvali aj pani z vlaku, ktorá mala namierené do Ostravy.
Z našej spolucestujúcej sa vykľula docentka Mária Fulková, vedúca ateliéru textilného dizajnu na katedre textilnej tvorby. Náhodný rozhovor z vlaku sa zmenil na trojhodinovú debatu v aute (dušičkové zápchy!) o tom, čo robíme a čo máme radi. Zaujalo ma, keď sa rozvravela o textilnej pamäti rodín a domov, o zaujímavých prácach, ktoré robia jej slovenskí a českí študenti.
Svetielka na hroboch svietia, nanovo rozsvietili okná nášho domu na kopci, v ktorom som vyrástla. Spomínajme, hoci aj na domov a textil v ňom, na tých, čo tu žili pred nami. Dom nad Modrou projektoval architekt Dušan Jurkovič.
Kúpili sme ho od Štetkovcov a pani Štetková bola Holubyho vnučka. Náš nábytok pravdepodobne tiež navrhol Dušan Jurkovič. V skrini našli rodičia milión starých korún, ktoré stratili hodnotu. Všade sme mali tkané pokrovce. Na stole vyšívané dečky. Po predkoch.
Mama robila svietniky z pokrútených starých viničov. Mama robila košíky, čo pripomínali hniezda. Mama robila kytice z lúčnych kvetov. Mama ušila z plachiet biele závesy. Potom „kockované“ zelené a modrotlačové. Mama mala rada modrotlač a deky. Prvú si s otcom kúpili v krásnej izbe.
Vlnenú, bordovú, pichľavú. Mama prešívala otcove košele na blúzky so stojačikom. Mama mala police ozdobené vyšívanými čipkami a stužkami. Mama mala pri sporáku vyšívanú „nástenku“ s textom: „Kucharenka horlivá, sláviček ju budieva, keď sláviček zrána spieva, kucharenka kávu zhrieva.“ Mama nemala kredenc, ale starú skriňu, ktorú nám daroval akademický maliar Ilečko.
Aj v tej boli vyšívané stužky. A duritky. Poháre z ružového skla. Mama ušila podušky. Mama si šila šaty. Na starej singerke po babičke. Mama mala rada košíky. Mama mala rada starú modranskú hrnčinu. Hlinený riad, obdrôtované svadobné misy, hlinené črpáky, dvojačky, dolkovnice, džbány.
Mama mala rada keramiku. Starodávny kalamár, ľubietovské misky od Emila Majnholda, špasáky… Mama nosila peleríny. Znovu som malá, bežím si do záhrady po jabĺčko v modrých teplákoch s kohútikom. Mama mi vravela, to sú čapáky! Mama rada žila!
Všetky tie veci v našom aute po ceste do Brna nanovo a rady ožili! Mária Fulková, dušička, vďaka, že si mi ich v rozhovore prihrala. Odpočívaj v pokoji, mama, všetko, čo s Tebou súvisí, vo mne žije, svieti, hreje a nikdy nezomrie. Ďakujem!