Je tento hrdina abonent alebo rezident? Táto otázka vôbec nesmeruje k dáme, za ktorou sa obyčajne filmový protagonista ponáhľa, ale k miestu na parkovanie. Má ho nejako zaplatené, vyznačené alebo ako je možné, že tam zastal? Veď parkovacie miesto je, okrem iných, jedným z hlavných dôvodov, prečo sa láska z nášho sveta takmer úplne vytráca!
Keby film nesmel využívať rozličné umelecké prostriedky, hrdina by, ako všetci ostatní, zaparkoval kdesi ďaleko od hrdinky, a potom by rôznymi spôsobmi k hrdinke nanajvýš zdĺhavo putoval. Úplne sám, čo je zvyčajne celkom proti pravidlám príslušného žánru. Na ozajstný citový vzťah medzi nimi by zostalo vo filme iba pár minút alebo niekoľko úplne nezreteľných záberov. Alebo by všetky filmy boli „akože“ z prvej polovice minulého storočia.
Prirodzene, že by mohol prísť aj taxíkom. Ale ako by potom bolo možné z tohto zúfalca urobiť hrdinu? Mohol by prísť na takom tom veľkom drahom aute, ale tie sú zrejme prenajaté výlučne iba filmom o mafii. Mohol by prísť na aute s húkačkami v sprievode polície ako veľký politik, ale pri tom množstve novinárov naokolo by bola predstava o nejakom intímnom citovom živote úplne vylúčená a umelecky celkom nedôveryhodná.
Skutočný hrdina by presvedčivo mohol ísť autom iba za hrdinkou na nejakú lesnú samotu, no takú hrdinku by v bežnom filme či živote iba ťažko hľadal. Lesných samôt a príťažlivých atraktívnych hrdiniek, ktoré v nich, dúfajúc, trpezlivo vyčkávajú, je dnes už strašne málo. Najskôr by im všetko pomyselné vzájomné parkovanie zostalo, ako sa hovorí, iba na ocot. Preto takmer všetky ľúbostné vzťahy rieši v súčasných filmoch odťahovacia služba. Tá dnes musí do nich vniesť napätie. Krivdu, zápletku, nepochopenie, konflikt a všetky ostatné kategórie, ktoré sa všeobecne dramatických útvarov týkajú.
Preto jediným čistým vzťahom v dnešnom zložitom svete je láska magistrátu k občanovi. Je to vždy mestské zastupiteľstvo, ktoré sa stará o to, aby sa dobre vyspal: zatvorí mu v noci zábavné podniky. Trvá na tom, aby nebol rušený na Silvestra: zakáže mu ohňostroje. Aby sa netrieskal osobným autom kade-tade a vážil si svoje vyznačené parkovacie miesto, ktoré zaplatil vlastnou krvou a pri strate ktorého plače viac ako pri rozvode.
Nehovorím, že by sa v Bratislave vôbec stáť nedalo. Kto mi neverí, nech skúsi ísť v piatok podvečer po Prístavnom moste. A prežije takýto poučný príbeh plný samoty a nepochopenia. „Mestské časti si budú samy prevádzkovať systém na území svojej mestskej časti,“ povedala hovorkyňa Bratislavy. A hľa! Práve parkovanie nás vráti od povrchného filmu k hodnotám vyjaveným v starej ľudovej múdrosti: „Nekradni blízko a ženu si neber zďaleka!“