Triumf hlúposti

Nedávno som citovala Isaaca Asimova. Severoamerický spisovateľ a profesor biochémie sa preslávil jadrným pozorovaním, že nenávisť k intelektuálom je v dejinách konštantou, ktorá masy presviedča o mylnej predstave, že „moja hlúposť je rovnako dobrá, ako tvoja vedomosť“.

22.11.2016 14:00
debata (113)

Po víťazstve Donalda Trumpa v prezidentských voľbách v USA sa zdá, že víťazstvo kultu hlúposti je spečatené aj na najvyššej politickej úrovni. V najvplyvnejšej západnej veľmoci už bol pri kormidle, slušne povedané, nejeden nemúdry pán, ale asi ešte nikdy tak ostentatívne neslávil triumf žiadny moderný Krézus a jeho hárem zlatokopiek sťa stelesnenie „amerického sna“.

Možno to však nazývať prekvapením? „Malé“ slovenské pomery celkom stačia, aby človek dokázal predvídať svetový trend: ak sa môžu do politiky hrnúť a dostať niekdajší mafiánski výpalníci a za odmenu aj ich (opäť veľmi slušne povedané) „spoločníčky“, ľudia otvorene sa hlásiaci k fašizmu, ak sú podvyživené humanitné vedy pre vládu „ľavicových“ istôt semenišťom „kaviarenských svätuškárov“, že ak povieme „Kollár“, vybaví sa nám Boris, a nie Ján, musí byť jasné, že čosi v predstave o podobe demokratickej spoločnosti sakramentsky zlyhalo. Lenže je neskoro riešiť tento problém zhrnutím voličov a voličiek „antisystémových“ grobianov do jediného vreca s hysterickým nápisom „nevzdelaná vidiecka biela rasistická mizogýnna luza“. Mohlo by to znamenať, že ich odporcovia – teda povedzme voliči Hillary Clintonovej alebo odporcovia Mariána Kotlebu či Borisa Kollára, sú zákonite reprezentanti schopnosti kriticky premýšľať. Také jednoduché však nič nie je.

Mnohí hovoria o ekonomických a sociálnych dôvodoch. Bolo by však jednoduché hovoriť iba o masách vylúčených, ktorí v globálnom zmätku reagujú „skratovo“: medzi voličmi „novej generácie“ kandidátov sú zastúpení ľudia naprieč celým spoločenským spektrom, vrátane tzv. vzdelaneckej vrstvy a ľudí, ktorí rozhodne netrpia núdzou.

Viac ako o zlyhaní neoliberálneho kapitalizmu je vhodnejšie hovoriť o kríze moderného veku, ktorého je neoliberalizmus len jedným z dôsledkov; o postindustriálnej ére, ktorá sa rúca po tom, čo 20. storočie na tzv. euroamerickom Západe aj „sovietskom“ Východe definitívne povýšilo „progres“ na svojho Boha, ako sa frommovský pojem „mať“ stal dôležitejším ako étos „byť“, ako moderný vek zabil ducha a intelekt ponížil na nástroj v továrni produktivistických záujmov.

Slovo intelektuál je rovnako vyprázdneným pojmom ako sloboda či vzdelanie; živiť nádej voľbou „menšieho zla“ (len preto, že je to žena, lebo sa deklamuje ako demokrat, nemá rasistickú rétoriku a pod.) znamená ostávať na strane toho istého zla. Hlavné póly svetovej politiky – pravica či ľavica – sú len dvomi stranami tej istej mince, rovnakej spoločnosti bez ideálov. Trumpovia či Kollárovia sú dôkazom, že vulgárny milionár nevadí o nič viac, ako skorumpovaná „liberálna demokracia“. Len lepšie podčiarkujú, že hoci ideológia produktivizmu krachuje, jediným ideálom ostáva hlúposť.

© Autorské práva vyhradené

113 debata chyba
Viac na túto tému: #Boris Kollár #Donald Trump