Dovolím si o Radkovi hovoriť priateľsky, iba krstným menom. Na Cigánskom Bašaveli Divých makov sme sa pred niekoľkými rokmi zoznámili, potykali sme si – a rozprávali sme sa (aj) o hrozbe, ktorá je dnes už realitou na Slovensku i v Českej republike: o pomalom, postupnom a cieľavedomom posúvaní neonacistických myšlienok z okraja spoločnosti do stredu jej zmýšľania.
Ako tá povestná žaba, ktorá sa pomaly varí v hrnci a nevyskočí, pretože studená voda sa ohrieva postupne, a keď je zle, keď je voda príliš horúca, na útek z hrnca je už neskoro. Nastupoval tak fašizmus v 20. storočí a zdá sa, že na podobnom princípe funguje aj dnes.
Prečo píšem o Radkovi? Domnievam sa, že iba málokomu ušlo dianie okolo tohtoročného odovzdávania tradičného českého hudobného ocenenia Zlatý slávik. Populárna anketa, ktorá minulý rok prekročila päťdesiatku (a aj naďalej si drží česko-slovenský rozmer), sa stala miestom, kde uvarené žaby tlieskali xenofóbii a rasizmu.
Striebrom ovenčená skupina, ktorá by v zdravej krajine neopustila neonacistické kluby, sa v Českej republike vďaka hlasovaniu jej prívržencov v mainstreamovej ankete postavila priamo do svetiel rámp a celoštátnych televíznych kamier. Radek Banga s manželkou čierne košele s umrlčími lebkami vypískali a protestne opustili sálu Karlínskeho divadla. Neostali v tom sami, ale hromadná akcia to napodiv nebola.
Českého strieborného slávika 2016 nemenujem zámerne. Kto chce, nájde si ho. Osobne mu reklamu robiť odmietam, ale opakovane hovoriť a písať o jave, ktorý reprezentuje, považujem za čoraz dôležitejšie. V jednej zo svojich „slávnych“ hitov sa kapela pýta „proč země má všude je pro smích?“ Odpoveď si dáva svojou samotnou existenciou.
Žiaľ, také jednoduché to, samozrejme, nie je. Problémy, pre ktoré kapela s xenofóbnymi a rasistickými názormi a textami slávi úspechy, slúžia síce iba ako kamufláž na zastieranie nenávisti voči inakostiam každého druhu, ale nezmiznú len preto, že sa budeme tváriť, že ich nevidíme. Ak konečne nepomenujeme dôvody tekutého hnevu, ktorý naleptal už aj rokmi zabehanú, pokojnú, možno až trochu nudnú atmosféru „slávikov“, a nezačneme ich skutočne riešiť, úplnému uvareniu v hrnci sa už zrejme nevyhneme. Naozaj je to väčšine jedno? Alebo si to rovno želá? „Moji predkovia boli v koncentráku. Nebudeme predsa v takejto ankete tolerovať fašistov. Preboha, ľudia, preberte sa, predsa nemôžeme mlčať, nemôžeme tomu tlieskať, nemôžeme tam sedieť a nič nerobiť!“ Slová Radka Bangu by sme si mali vziať k srdcu skôr, ako niekto opäť začne budovať „pracovné“ tábory.
Možno by sa organizátori Českého slávika mohli zamyslieť, či by nemalo zmysel „hodiť na papier“ pár etických pravidiel, ktoré automaticky z hlasovania vyradia interpretov nenávistného slova. Lebo to so slobodou slova či s básnickou licenciou nemá nič spoločné. A niekde začať treba…