Jediným problémom bolo, že sa 200 delegátov z 27 ázijských krajín nevedelo dohodnúť, ako presne to chcú robiť. Viac sa už nestretli. Organizácia bola rozpustená o nejakých desať rokov, vraj po nej ostalo šesť stoličiek (jedna zlomená), dva stoly, jeden písací stroj a dve skrine.
Aké má príbeh ponaučenie? Inštitúcie často nezanikajú s veľkým treskom. Postupne odumierajú. Dlhý čas dokážu vykazovať formálne znaky života bez toho, aby produkovali relevantné výsledky. Stretnutia, ktorých jediným pozitívnym výsledkom je, že sa na nich nik nedoháda. Vyhlásenia, ktoré sú spoločné len vďaka tomu, že obchádzajú skutočne dôležité problémy.
Človek nemusí byť pesimistom, aby ho občas prepadol pocit, že k takému stavu smeruje aj Európska únia. V tomto končiacom sa roku nedokázala nájsť efektívnu – a spoločnú – odpoveď na žiaden zo zásadných problémov.
Prežitie eurozóny stojí naďalej na Európskej centrálnej banke a viere v jej nevyčerpateľnú schopnosť urobiť „všetko, čo bude potrebné“ na záchranu spoločnej meny. Už čoskoro ju možno otestuje vývoj v Taliansku, kde sa blížia predčasné voľby, a štyri z piatich veľkých strán hovoria o referende o eure. Prípade v Grécku, tlačenému k „reformám“, ktorých účinku neverí hádam ani Wolfgang Schäuble. Súčasný politický kurz dáva zmysel len v jednom prípade: za predpokladu, že cieľom Nemecka a ďalších krajín, je „očistiť“ eurozónu od južnej periférie.
Ešte viditeľnejšie je to v oblasti migrácie. „Lepšia ochrana vonkajších hraníc“ je, samozrejme, dôležitá, ale politicky je len placebo. O schopnosti EÚ nájsť spoločnú odpoveď rozhodne, či sa dohodne na zdieľaní zodpovednosti za žiadateľov o azyl. A nedohodne. Visegrádske krajiny nebudú akceptovať kvóty, náš pokus s „efektívnou solidaritou“ nebol od začiatku omnoho viac ako pokusom zahladiť politické zneužitie témy v predvolebnej kampani. Pravdepodobným výsledkom budú individuálne stratégie a „posilňovanie vonkajších hraníc“ nezastaví vytváranie tých vnútorných.
Budovanie „sociálneho piliera EÚ“ sa nepohlo z mŕtveho bodu. Politické deklarácie nevyriešia rozpory medzi národnými sociálnymi systémami a európskym trhom (a spoločnou menou). Reštriktívne rozpočtové pravidlá a nerovnomerné dosahy krízy na eurozónu ho ešte zhoršujú. Pokus slovenského predsedníctva o otvorenie diskusie, napríklad o európskom poistení v nezamestnanosti, konkrétne výsledky ešte pár rokov neprinesie – ak vôbec. Členské štáty sa tak prikláňajú k individuálnym riešeniam. Obmedzovanie sociálnych benefitov prisťahovalcom z iných členských krajín je len prvým výstrelom.
Nič z toho neznamená, že EÚ smeruje nevyhnute ku kolapsu. No ochota spolupracovať v súčasnom rámci 27 krajín bledne. Končiaci sa rok 2016 nebol výnimkou.