Na chodbe stromčeky. Všetci sme sa báli, a mama nás utešovala. Aj cudzích čakajúcich na chodbe. Videla som chorých ľudí, veselých aj smutných, na nosidlách, bez nôh, s vedierkami, lebo im bolo zle, s korzetmi, aby držali pohromade.
„Keď pod stromčekom nebola hokejka, neboli Vianoce,“ hovorí ujo bez nôh.
„Teraz ste motorizovaný,“ smeje sa teta a pod parochňou si utiera pot, „Kým sme, sme tu.“
Navždy mi to pošramotilo vzťah ku kráse, radosti aj k sviatkom. Videla som sestričky a doktorov, ktorí to majú pod palcom.
Chodieval ku mne aj jeden Janko, čo nikoho nemal, iba mňa. Tešil sa každý rok na koláče a jedlo. Naposledy som ho na Vianoce v nemocnici nakŕmila maminým šalátom a porozdávala ovocie tým, čo ležali okolo neho. Janko žil v ústave, nebol bezdomovec, chodil po uliciach, prihováral sa ostatným, staral sa ľuďom o hroby. Zomrel a potom zomrela naša mama.
Tieto Vianoce budem bez mamy a Janka. Mám kopec rodiny, mám sestru Agu a maminkinu sestru Katku, mám aspoň v duchu tých hore na Klenovej aj tých na ulici… A tento týždeň mi niekto zakurizoval, že mám oči ako dva kozuby. Mimochodom, na sviatky zaleziem a budem doma, von vyjdem iba po sneh. Ak nenapadne, nevystrčím nos. Iba keď pôjdeme k maminej sestre Katke, zohriať sa k jej kozubom.
Mama má oddnes na hrobe biele tulipány, napokon som upratala aj čosi napiekla. A keby tu s nami ešte bola, dnes večer by u nej so sestrou sedeli, zhovárali sa a tešili sa na Vianoce. Keby tu bola, boli by Vianoce aj bez snehu. Večer by prišiel Janko. Pomodlili by sme sa. On by povedal jeden zo svojich prípitkov, o tom, že má vďaka nám rodinu a že keby som povedala, aby skočil z kostolnej veže, nepýtal by sa, prečo má skočiť, urobil by to.
„Já už sa teším, že sem sa tých Vánoc dožila,“ tvrdí v autobuse teta s opuchnutými nohami. Pri kontajneroch našla stromček aj so svetielkami, čo svietia. Suseda jej dala „pocheraje“, ona už má „Vánoce“. „Medzi nama, v našem vchode, mladá pani, hocikedy chodzí Ježiško! U nás by sa mal jak ve vatičke!“
Pred Vianocami som vyhrala v súťaži porcelánovú súpravu „cibulákových“ hrnčekov. Celkom nezaslúžene. Ja, čo som nikdy nevyhrala ani karneval. Neznámi ľudia, moji čitatelia mi posielajú darčeky. Takej veľkej, vraj pod stromček. Pani poštárka už sa smeje, vraj vy ste museli byť poslušná. Ako sa vieme navzájom utešiť, vypočuť aj potešiť! Kým sme, sme tu!
„Očúvajte, čo vám povím, any si to začat nevím, andeli spívajú dnes glória, Jozef sa raduje aj Mária. Pretože sa On narodzil, aby nas hriešnykof vyslobodzil," koledovávali kedysi dubovskí Cigáni, blýskali pri tom bielymi zubami. Aj u nich bolo Ježiškovi ako vo vatičke, aj v tej onkologickej čakárni, aj v Jankovom náručí či s našou mamou pri stromčeku.
Želám vám milostiplné pokojné sviatky, nech sa vám podarí stretnúť aj potešiť, nech sa medzi vami narodí Ježiško a nech je mu u vás ako vo vatičke!