V oblokoch sa ligocú sviečky a svietia stromčeky, dymí sa z komínov, pán Boh si nad nimi ruky zohrieva, smiali sme sa ako malé. A domy plné ľudí, zadýchané okná, navarené, kde-tu vyzerajú návštevy. Trúsia sa zimní štefanskí hostia… Niečo žírne a štedré, naše, dôverne známe tváre a vône.
„Čo ked mám v budelári iba šupiny z kapra, po Vánocách bude výplata,“ smeje sa teta v trafike, kde si kupujem cigarety.
Na Vianoce bolo dobre. Na druhý deň pri správach na Božie narodenie som si poplakala. Chcela som pozerať Vojnu a mier, no po pár minútach som od telky ušla. Slabota, nemôžem si pomôcť, stále mám najradšej ruský starý film. Tým znovuvzkrieseným príbehom akoby vždy čosi chýbalo. Možno im chýbame my, akí sme vtedy, keď sme tie „naše“ staré pozerali, alebo akí sme chceli byť… Akoby všetkých motivoval zárobok.
Mimochodom, pred dvoma dňami som videla po prvýkrát staručký film Opica v zime. V poslednom čase jeden z najlepších a najzaujímavejších filmov, aké som videla. Film o tom, ako niektoré veci v nás stále driemu, akoby čakali na akýsi „spúšťač“ či vzkriesenie a vtedy sa dostávajú k slovu, a s akou silou! Paráda! Jean Gabin a Jean-Paul Belmondo v akcii. Na plné gule, ba ešte viac.
Televízia na Vianoce chrlí rozprávky, všetky televízie, občas nejaký remake, takmer všetko veľmi slabé „spúšťače“… Priblblí králi v duchu toho z Pyšnej princeznej, trucovité princezné, čo sa najradšej vydávajú za všelijakých tulákov a niktošov, ktorí ich vyslobodzujú. Väčšinou nuda, horšie ako zle!
Utekám nakuknúť na sociálnu sieť, čo na to všetko vravia kamaráti. Zarazí ma, ako inak ľudia vnímajú svet, to, čo sa deje okolo. Napríklad politizovanie okolo havárie ruského lietadla so súborom Alexandrovovci. Srandičky, akože čierny humor. Akoby sme si mali vydýchnuť. Akoby jedno nešťastie bolo menej nešťastné ako iné. A potom na návšteve hovoríme o jedlách.
O morke s mandľami, o sviečkovej s karamelom a voňavým koreníčkom, o kohútej polievke, rezňoch s vínom, ruži s klinčekmi, o vianočnom pečive, parížskych rožkoch, orechových štangličkách, kokosových kockách, gaštanovej roláde, veterníčkoch, guľkách, rohlíkoch, punčových rezoch.
O tých si jeden pán v detstve myslel, že sú Dunčove a náš dalmatínec Dunčo tento rok, naozaj, že sú jeho a zbodol celú misu. O výšivkách na obrusoch, o žehlení z rubovej strany, o škrobenke, bielidlách. Kúrime v peci a hovoríme si, čo dávno vieme. Všetko sme si stokrát povedali, ale na Vianoce to zneje celkom inak. Nad komínom si pán Boh zohrieva ruky.
Tie naše stretnutia sú na Vianociach najkrajšie. Aj to, akí sme z nich unavení a uvravení. Dobre lebo nebárs. Ďalšou správou, ktorá mi pri pozeraní spravodajstva vyrazila dych, bol počet prežraných Slovákov na pohotovostiach!