Vianočné a novoročné láskyplné želania, sviatočné detské riekanky a občas trápne básničky v mobiloch aj na sociálnych sieťach, príhovory z kazateľníc, na stoloch štátnych inštitúcií, súkromných firiem i našich domovov adventné vence. Všade prekvitá až hmatateľné dobro. Človeku je zo všetkých tých prianí šťastia, radosti a veselia sem-tam až úzko, či nie je neprístojné cítiť sa po tieto dni aj inak. Hoci len úplne obyčajne, celoročne. Vianoce, ktoré už od októbra poľujú na naše peňaženky a televízory, na naše city, na naše náboženské zmýšľanie (o ktorom sa nepochybuje, že existuje – a že je kresťanské, nota bene katolícke), pôsobia často ako účinná vianočná antikoncepcia a preventívna vakcinácia dohromady. A keď to vypukne, pred „šťastnými a veselými“ niet úniku. Azda hádam niekde na laze. No aj tam už na Vianoce vybuchovali petardy a desili zvieratá doma i v maštali, písala mi kamarátka. Takže si sviatočný čas vychutnávali ich ratovaním.
Ak by sme všetci a všetky – nezávisle od svojho vzťahu k bohom – mysleli svoje priania vážne, ak by sme žili podľa vlastných vianočných a koncoročných želaní, ak by sme to boli v prvom rade my, od koho očakávame napĺňanie všetkých tých všeobjímajúcich myšlienok, svet by skončil nielen s petardami, ale aj s tým najhorším, čo ho decimuje (ak nepočítam klimatickú zmenu): s čoraz „modernejšou“ nenávisťou voči iným ako „našim“, s vojnami veľkými, ozbrojenými, i tými „drobnými“, osobnými.
Anna Polcková, známa – a odvážna – evanjelická farárka z bratislavského Veľkého kostola, šíri „nepopulárne“ ideály, keď zdôrazňuje, že „dnešný svet od nás, ktorí sa ku kresťanstvu hlásime, nepotrebuje o kresťanských hodnotách počúvať. Potrebuje ich zažiť. Vidieť, že ich uplatňujeme“. A zachádza ešte ďalej, keď hovorí: „Je preto treba vedieť, že naše xenofóbne a homofóbne zmýšľanie je s jadrom evanjelia v priamom rozpore.“
Ak by aj všetci tí nedeľní, národní a ľudoví katolíci vyslyšali prosby svojho otca, slniečkara z Vatikánu, „zobrali by si ich domov“ – tých, čo to potrebujú, lebo by boli plní lásky a súcitu, a neohŕňali by nos nad tými, ktorým na sociálnych sieťach nepovedia inak ako ilegáli, cigáni, bezďáci, buzeranti, kripli, kurvy.
Ak by sme úprimne túžili po dobre aj pre iných ako pre seba, nevylievali by sme na nich všetky nepremyté splašky zo svojho vnútra, pretože by sme ich filtrovali cez srdce a mozog, a autority, ktoré apelujú na našu ľudskosť, by sme nepovažovali za smiešnych slniečkarov, ale by sme načúvali, čo hovoria a prečo.
Ak by sme ľuďom naozaj želali šťastné a veselé, nekradli by sme im, čo vytvorili, neničili by sme (si) prírodu, nebúrali čiesi domovy, ale naopak, prispeli by sme hoci iba osobným postojom k tomu, aby mal každý človek dôstojné – a príjemné – podmienky na život. Bolo by naozaj pekné žiť si a nevedieť, že kdesi vonku je niekto, kto vás nenávidí, hoci vás nikdy nevidel a nič o vás nevie. Doprajme ostatným dobro, ktoré doprajeme sebe; všetkým by sa nám uľavilo. Tak šťastný a veselý.