Dnes platí eurom 340 miliónov obyvateľov EÚ a štyri miništáty (Andorra, Monako, San Marino, Vatikán), ktoré majú povolené raziť aj vlastné pamätné mince. Euroskeptické Švédsko, Dánsko a Veľká Británia si preventívne ponechali svoje domáce meny.
Na eure najviac zarobili firmy z najvyspelejších krajín eurozóny. Posilňovaním svojich mien by strácali konkurencieschopnosť v exporte. Bežní ľudia zavedením eura ušetrili iba na výmenných poplatkoch medzi menami a úveroví dlžníci na úrokoch. Historický vývoj dokazuje, že euro musí hasiť jeden problém za druhým bez toho, aby bolo vidno svetlo na konci tunela.
Dôvodom je narastajúci verejný dlh krajín eurozóny počnúc Gréckom, končiac Talianskom, ako aj rozporne prijímané rozhodnutia Európskej centrálnej banky týkajúce sa tlačenia enormného množstva nových peňazí.
Záporné úrokové sadzby v spojení so systémom založeným na úverovom mechanizme tvorby nových peňazí sú toxickým koktailom. ECB sa stáva najväčším veriteľom, ktorý vo veľkom štýle nakupuje štátne aj firemné dlhopisy. Medzi nimi je veľa krajín eurozóny spoliehajúcich sa na to, že ak bude najhoršie, veritelia im cez riskantné záchranné mechanizmy pomôžu alebo priamo dlhy vymažú.
Slováci vo vzťahu k euru prežívali veľkú eufóriu skôr, ako sme vstúpili do EÚ (2004), pričom v roku 2002 za euro platili až 44 Sk a peniaze v spoločnej európskej mene často uložili na termínované vklady v banke. Svoju nedôveru v korunu trpko oľutovali.
Na jednej strane prerobili na kurze, keď sa koruny za eurá menili k 1. 1. 2009 pri zavedení eura v SR v pomere 30,126 Sk za euro, ale zároveň mali aj zmarený úrokový výnos z dôvodu, že korunové vklady s dlhšou viazanosťou si mohli vtedy uložiť v bankách za oveľa vyšší úrok ako v eurách.
Obavy z cenových šokov po prechode na euro sa naplnili iba čiastočne, najmä v krajinách periférie eurozóny na čele s Gréckom. V Nemecku sa ceny od rozlúčky s markou zmenili doteraz asi o 26 percent, aj keď mnohé ceny služieb a základných tovarov pripomínajú cenovky v starých markách.
Z pohľadu existencie spoločnej meny ako finančného a zúčtovacieho prostriedku (1. 1. 1999) je euro už takmer dospelé. Vo vzťahu k americkému doláru, ako prvej svetovej mene, z pohľadu kurzového vývoja ide dolu z kopca od roku 2008, keď za euro bolo možné získať 1,59 USD namiesto dnešných 1,04. Treba si však uvedomiť, že v roku 2002 za euro bolo možné kúpiť iba 0,86 USD!
Budúcnosť eura závisí od toho, či členské štáty EÚ dokážu zvládnuť náklady na utečeneckú krízu, lepšie plátať rozpočtové diery pre občanov sociálne únosným spôsobom a namiesto tlačenia ešte väčšieho balíka dlhopisov efektívnejšie vyberať dane od nadnárodných firiem. Iba potom možno veriť, že euro nie je iba slameným domčekom z rozprávky o troch prasiatkach, ktorého súčasťou je vynútená solidarita úspešnejších krajín a pomoc bankrotárom.