Napriek tomu, že Bratislava nie je ani priveľké mesto, nie je ani prehnane priateľské k ľuďom, pamiatkam či zeleni, neoplýva siedmimi divmi sveta ani plážami, ktoré by priťahovali pozornosť miliónov turistov, kníh o nej je naozaj ako maku.
Mnohé z nich sú pokladom, ktorý je zdrojom informácií, nostalgie i nadšenia domácich lokálpatriotov. A práve k takým pokladom sa určite zaradí aj najnovšia publikácia. Kniha Rozviazané jazyky germanistu a historika Jozefa Tancera, ktorý pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, patrí ku publikáciám, ktoré, ak máte záujem o tento druh literatúry, prečítate jedných dychom, alebo si ich, naopak, šetríte, aby vám vydržali čo najdlhšie, a ani po ich prečítaní sa s nimi nechcete rozlúčiť, vraciate sa na začiatok a nachádzate nové a nové významy.
Ako sa uvádza v podtitule knižky, autor sa rozhodol preskúmať, „ako sme hovorili v starej Bratislave“. Kniha, ktorej základom je riadny vedecký výskum o jazykovom prostredí Bratislavy, sa štýlom, akým je podaná, stala nesmierne čítavým svedectvom doby, keď sa Pressburg, Pozsony a Prešporok menil na Bratislavu, keď jej viacjazyčnosť pod vplyvom dejinných udalostí ustupovala slovenčine, a keď spolu s týmto javom ustupovala slovenskému živlu aj multikultúrna realita mesta.
V dobe, keď na Slovensku opäť zopár ľudí nebezpečne koketuje s myšlienkami fašistickej ideológie a vďaka moci a moderným komunikačným technológiám ich nebývalo rýchlo a úspešne posúva do verejného priestoru, sa znova zobúdza menšinový „ukrivdený“ Slovák a jeho známy slogan na Slovensku po slovensky. Tento jazykový motív pocítili – často ako bič – na vlastnej koži aj Bratislavčanky či Prešpuráci z knižky Jozefa Tancera.
Pri čítaní Rozviazaných jazykov sa mi stále natískala otázka, ako sa menšinovému slovenskému národu podarilo za pár desaťročí takmer úplne potlačiť prirodzenosť koexistencie viacerých národností a ich vzájomného – minimálne jazykového – porozumenia. A, samozrejme, natíska sa aj zjednodušená odpoveď. Nešlo a ani teraz nejde o nič iné ako o moc. O moc, ktorá sa viac-menej náhodne dostala do rúk neskúsenému národu, ktorý si s ňou nedokázal poradiť. A nedokáže si s ňou poradiť dodnes. Alebo práve naopak, dokáže to až príliš dobre?
Z Bratislavy v medzivojnovom období vymizli stáročia používané väčšinové jazyky, nemčina, maďarčina, ale aj jidiš či typický „prešporský mišmaš“ a ďalšie jazyky a dialekty. Dnes však v našich uliciach opäť – a čoraz častejšie – počuť pestrú jazykovú zmes. Turisti, ale aj domáci, ktorí využívajú možnosti viacjazyčnosti ako zdroja rozširovania svojho vzdelania a možností uplatnenia, tí všetci dávajú nádej, že hlavné mesto neostane iba zadebneným bunkrom slovenského ľudu. Slovensku to v minulosti veľa dobrého veru neprinieslo.