Udávanie ako prostriedok

Viem, že v útlej mladosti ma veľmi potešila anketa francúzskeho časopisu Hara-Kiri (predchodcu dnešného Charlie Hebdo), v ktorej členom redakcie položili, aspoň podľa môjho vtedajšieho presvedčenia, zásadnú otázku: „Udali by ste svojho otca na gestapo, keby vypil viac ako liter vína denne?“

14.01.2017 17:00
debata (81)

Udanie na gestapo vtedy bolo o niečo známejšie ako dnes. Znamenalo teda v princípe rýchlu a krutú neodvratnú popravu nemeckou tajnou políciou počas nacistickej okupácie Francúzska. Teda aj politický princíp, ktorým sa nacizmus vždy vo všeobecnosti vyznačoval a chválil.

Prirodzene, že redaktori časopisu, ktorý sám seba označoval v podtitulku za Časopis sprostý a zlomyseľný, v odpovediach vôbec nesklamali. Hneď jeho šéfredaktor na otázku zareagoval veľmi lakonicky: „Udal som ho pre oveľa menšiu vec!“

Zástupca šéfredaktora sa nad tým aspoň zamyslel a odpovedal, že vôbec nie je problém udať svojho otca, ale udať ho skôr, ako sa vyvracia na tepich, teda na koberec. Zmes istotne nepríjemného a v mnohom i neadekvátneho čierneho humoru, cynizmu, sarkazmu, ba aj všetkého ostatného, čo sa k tomu viaže, však stále ostáva upozornením na možné a pochopiteľné stránky ľudskej povahy a sklonov.

Nemôžem sa ubrániť dojmu, že „udania“ sa stali každodenným prostriedkom dnešného politického života. Prirodzene, že sú vo väčšine prípadov vyjadrené eufemickejšie, teda napríklad ako podnety, upozornenia a podobne.

Nejaká politická strana podala podnet na prokuratúru, nejaký politik odhalil, že v nejakej nemocnici bol prístroj drahší, že v ústave pre mladistvých narkomanov došlo k zneužívaniu atď. Potom sa mladiství narkomani márne bránia aj s rodičmi. Bude to riešiť a vyrieši vraj až nejaký európsky súd.

Máme udaní dosť, a pritom vystačia aj na každý deň. Často už nezáleží ani na tom, či sú pravdivé, či súvisia so skutočnosťou, jednoducho, už iba dotvárajú takpovediac estetickú či etickú jasnosť toho lepšieho sveta, ktorý fakticky nastáva hneď po udaní.

Dobré udanie je čisto pragmatický koncept. S dojatím som čítal, ako predseda SaS Richard Sulík „poslal“ list do Luxemburgu, v ktorom upozornil na nevhodnosť Radoslava Procházku na post dodatočného sudcu Všeobecného súdu EÚ. Nuž, podarilo sa! Procházka to nedostal!

Všetko je, ako má byť! Konečne! Potom som si prečítal takpovediac skrátený program hnutia OĽaNO Igora Matoviča, v ktorom základné nasmerovanie tvorí „kydanie“. Aspoň v slávnom a nesmierne povzbudivom článku: „Do politiky som prišiel kydať, nie hrať sa na slušňáka!“ Hneď som si uvedomil, ako nás to posúva dopredu. Lebo v týchto vysokých politických vrstvách sa to nekončí.

Známy mi rozpovedal historku, v ktorej za ním prišiel mladší kolega a úplne vážne sa ho spýtal, či ho môže menovite udať. Už neviem, čo vyvádzal. Či si varil v práci čaj na zakázanej špirále, alebo uprednostňoval smrťou blízkeho postihnuté vdovy. Ako povzbudiť mladého človeka? Nezaváhal. Odpovedal zodpovedne a v duchu doby: „Udajte!“

© Autorské práva vyhradené

81 debata chyba
Viac na túto tému: #Charlie Hebdo
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy