Rozdiely zbližujú

Zomrel pán Emil Charous. Historik, slovakista a prekladateľ, popularizátor slovenskej literatúry v Čechách. Žiadna charakteristika v jeho prípade nie je dosť obsažná, aby som napísala, čo cítim naozaj.

18.01.2017 15:00
debata (3)

Jeho návštevy v našom dome Hamrštíle boli sviatkami. Týždne predtým ako prišiel, sa u nás hovorilo o tom, že príde Charous. Tatko Vinco to oznamoval kamarátom, pozýval kolegov spisovateľov, zjednával návštevu u maliara pána Ilečka, chystal sa Kusendovi do pivnice, k Fialom, Hlubovičom, Glasovcom…

Emil Charous bol u nás v Modre naozaj doma. Často sa ma na pána Charousa pýtali aj po tatuškovej smrti obyčajní ľudia z Modry, o ktorých by som si nebola myslela, že ho poznali. Keď prišiel, stále sa s otcom zhovárali a chystali k niekomu na návštevu.

Pamätám si aj na cestu do Piešťan, s predsedom spolku východonemeckých spisovateľom Alfonzom Böhmom, ktorému čosi zabalené v staniole vykúkalo z tašky, a ja som sa nedočkavo pýtala otca, ako sa po nemecky povie darček, mysliac si, že pána Böhma treba upozorniť, že nám ten darček zabudol dať. Napokon ho oslovil pán Charous, poradil mu, že ak niečo pre nás so sestrou má, aby to čím skôr odovzdal, a ja pustím dospelých v aute k slovu. Odvtedy viem, že darček je Geschenk. Dostali sme hodinky.

V Bernolákove sa ho babička vždy vypytovala, ako sa mu páči u nás v Modre, v našom Hamrštíle, vždy sa jej zdalo, že rodičia sa zbláznili, keď si kúpili dom na samote nad Modrou, na kopci, ďaleko od ľudí, zdalo sa jej, že je to len taká vinohradnícka búda, hajloch. Raz sme prišli do Bernolákova a pán Charous jej bozkávajúc ruky oznamoval, že „deme rovno z Vincove rezidence“. To slovo sa jej tak zapáčilo, že do konca života opakovala, ako Charous povedal, že to nie je dom, ale rezidencia, pričom slovo rezidencia vždy slabikovala.

Z Charousa vyžarovala až nevšedná noblesa, ale aj ľudskosť, preto sme ho všetci mali radi. Do slovenčiny okrem kníh môjho otca Vincenta Šikulu (ktorý bol jeho srdcovou záležitosťou, napokon vďaka nemu debutoval v Čechách, vo vydavateľstve Naše vojsko) preložil romány M. Urbana, J. C. Hronského, prózy I. Horvátha, Ľ. Ondrejova, F. Švantnera, J. Jesenského, M. Kukučína a zo súčasných slovenských autorov prekladal prózy A. Chudobu, J. Johanidesa, K. Jarunkovej, P. Jaroša, V. Bednára, I. Habaja, J. Puškáša, O. Feldekovej, R. Slobodu, L. Balleka, J. Satinského, P. Vilikovského, A. Baláža a. i.

Zostavil viacero poviedkových a novelistických antológií z produkcie súčasných slovenských prozaikov, ktoré – podobne ako preklady – doplnil doslovmi, vysvetlivkami a medailónmi. Jedna z jeho publikácií sa volá Rozdíly sbližují 1995. Charous mal rád všetky tie jazykové aj mentálne rozdiely. Vedel si ich všimnúť, nezabúdal na ne ani pri svojich prekladoch. Skoro by sa zdalo, že slovenským spisovateľom bolo v Čechách sveta žiť, mali tam svojho dvorného prekladateľa, ba ešte o čosi viac, mali tam kamaráta, takmer rodinu – Emila Charousa!

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #Emil Charous