Dve kocky ľadu

Viem, že na nedávno zosnulého Milana Adamčiaka si v týchto chvíľach zaspomínajú najmä ľudia, ktorí s ním oveľa živšie prežívali jeho starosti.

23.01.2017 09:00
debata

Ktorí sa k jeho zložitej ceste konceptuálneho umenia, hudby, muzikológie či vizuálnej poézie, no i vzájomnej prepojenosti všetkých týchto oblastí vedia vyjadriť hlbšie a adekvátnejšie. Musím však priznať, že jeho prítomnosť ma vždy fascinovala.

Vyznačoval sa nespornou mierou veľkorysosti a dobrosrdečnosti, ktorá v podmienkach nastupujúceho kapitalizmu, liberalizmu môže človeka aj poľahky celkom zničiť. Alebo aj nie. Klamal by som, keby som tvrdil, že neviem, ako pôsobil na iných, no ku mne si hneď vypracoval premyslený prístup, akým ma takpovediac zlomil.

Pri úplne prvom našom stretnutí som si náhodne prisadol k spoločnosti v šuplíku, teda menšej kaviarničke na Ventúrskej ulici v Bratislave začiatkom deväťdesiatych rokov v sparnom popoludní, náhodou hneď vedľa neho. Peňazí v tom období, aspoň podľa mojich osobných skúseností, ešte veľa nebolo, a preto sa pilo poskromnejšie. Predovšetkým tak akosi viac „vo vzťahu k veci“.

Dôležitejšia vtedy ešte bola vzájomná debata. Objednal som si celkom dôstojne, aspoň podľa môjho názoru, malý strek. Teda vo vtedajšej bratislavčine to bol malý „strik“, čo znamenalo rafinovanú zmes deci vína a deci sódy približne za 4 Kčs, teda asi dnešných 12 centov. Prirodzene, že som ho aj hneď dostal, lenže podľa Milanovho brilantného postrehu, priniesli mi ho akosi neúplný a nedokončený. Chvíľu ho pozoroval a potom zvolal: „Aha! Všetci tu máme ľad! Ale Oliver nijaký nemá!“

Vôbec sa neobracal v súvislosti s týmto problémom na personál, ale hneď sa holými prstami hlboko vnoril do svojho vlastného pohára. Po krátkom zápase z neho vylovil dve kocky ľadu. Pravdaže dve zo svojich troch vlastných a pôvodných. Vzápätí ich nonšalantne a s veľkorysým gestom vhodil do môjho pohára.

Trochu ma to vtedy znepokojilo, ale, priznávam, ani vtedy nie bezprostredne a ani vtedy nie celkom. Mimo „hygieny“ a podobných predsudkov akoby som práve vtedy a s jeho úsmevom pochopil hlbšiu Goetheho myšlienku: „Ľudí, nad ktorými nemôžeme zvíťaziť, musíme mať radi!“

Vedel som, že pozval do Bratislavy aj Johna Cagea, ktorý radikálne sproblematizoval vzťah hudby a ticha. Asi najväčšmi, ako sa dá. Ticho vlastne nikdy nie je. Ani v tej najväčšej samote. Vždy je v nej tlkot vlastného srdca, zúfalý a neuvedomelý vlastný dych. Ticho akoby sa stávalo métou, ktorá sa vôbec a nikdy počas našej existencie nedá dosiahnuť.

Ako máme porozumieť tomu, čo sme nikdy nepočuli, alebo tomu, čo počúvame, hoci nechceme? Azda ide aj o prastarý problém pytagorovcov a ich hudby sfér. Milan mal veľmi veľa osobných problémov. Povedal by som, že o dosť viac, ako si obyčajný človek zaslúži. Nepopieram, že som o tom vedel. Ale ako mám v tejto pietnej chvíli, po všetkých tých rokoch a všetkých vzájomných stretnutiach priznať, že ma stále v srdci pália dve obyčajné a pominuteľné kocky ľadu?

© Autorské práva vyhradené

debata chyba