Báseň adresoval vtedajšiemu prezidentovi USA Theodorovi Rooseveltovi a bola reakciou na historické poníženie, ktoré utrpela (hlavne) Latinská Amerika po roku 1898, keď španielske vojská vo vojne s USA stratili poslednú kolóniu – Kubu.
Záujmom „železných pazúrov“ severného kolonizátora bezprostredne podľahli Kuba, Portoriko, Guam a Filipíny. Postupne sa „Naša Amerika“ (slovami Josého Martího) stala oficiálnym „zadným dvorom“ veľmoci, o ktorej už otec nezávislosti USA Thomas Jefferson vyhlásil, že jej „právom patrí celá pologuľa“. Roosevelt nemal o humánnosti masakrov domorodého obyvateľstva žiadne pochybnosti: „Budeme pokračovať vo vraždení domorodej čvargy s anglickou dôslednosťou, pokiaľ sa nenaučí akceptovať naše zbrane.“
„Spravme Ameriku opäť veľkou,“ vytiahol do boja so zadným dvorom v 80. rokoch Ronald Reagan. Chcel prinavrátiť slávu bielemu mužovi, ktorému nebolo sväté nič okrem „amerického sna“ sľubujúceho bohatstvo každému európskemu chudákovi, ktorý akceptuje morálny diktát dolára zvelebeného hudbou zbraní.
„Make America great again,“ opakoval súčasný prezident v kampani smokliacej za Reaganovými a Trumanovými časmi, keď sa definitívne ustálil trend, že politika je to isté ako biznis: môže sa do nej dostať akákoľvek chamraď, hlavne nech je dravá, biela, mizogýnna a nech prijíma za Písmo sväté, že v mene kresťanstva ukradnutá biela Amerika je to najlepšie, o čo sa má ľudstvo usilovať.
Donald Trump sa nezdráha renesanciu rasizmu potvrdzovať. Svedčia o tom okrem mnohého iného aj jeho krčmové vyjadrenia po úmrtí Fidela Castra a odsúdenie Obamových krokov, ktoré aspoň symbolicky naznačili, že krajine, ktorá si ešte aj pre svoj názov ukradla meno celého kontinentu, nepatrí celá hemisféra. Lebo také právo neexistuje, ak zaň nepovažujeme právo nadradenosti hlúpeho bieleho muža.
Barack Obama si vyslúžil nejednu kritiku a sklamal ilúzie mnohých. Napriek tomu je pravdepodobné, že aj jeho symbolické gestá nájdu váhu v ľudskejších dejinách USA. Za osem rokov udelil prezidentskú milosť stovkám tých, ktorých jediným previnením bolo, že neakceptovali „anglickú dôslednosť“ na morálne právo zbraní vo vojne s globálnym Juhom.
Na poslednú chvíľu to bol (okrem mediálne najsledovanejšej Chelsey Manningovej) medzi 330 ďalšími aj Portoričan Óscar Lopez Rivera, odsúdený za bombové útoky v Chicagu a New Yorku v roku 1981 napriek nedostatku dôkazov. Jeden z tých, ktorých popri Dolores Lebrónovej považuje Portoriko za národných hrdinov, a garnitúra, ktorá práve nastupuje, za „teroristov útočiacich na národnú bezpečnosť USA“.
S nástupom novej frizúry do Bieleho domu zatiaľ ostáva priestor len na ťažký povzdych „God Bless America“. Tentoraz však mám na mysli „Našu“ Ameriku, ktorá, slovami Rubéna Daría, „má stále domorodú krv“ a až doposiaľ „nepočítala s ničím".