Kedysi v týchto lesoch...

Rozprávanie príbehov je jeden z najdôležitejších a najpríjemnejších spôsobov, ako sa dá ďalším generáciám odovzdať podstatnú časť ich duchovnej kultúry.

25.01.2017 17:00
debata (1)

Zavše vari ani nie je dôležité, kto rozpráva, ani či má nejaké špeciálne rozprávačské schopnosti. Stačí, ak vie poslucháčov zabaviť, zaujať, rozveseliť. Zavše mu samotné rozprávanie prihrá dobrú zápletku či pointu, a popri tom sa dozvedáme akoby mimochodom dôležité fakty o téme.

Aj preto mám rada každú zmienku o „huncokároch“, spoločenstve, ktoré obývalo územie Malých a Bielych Karpát, tzv. horských ľuďoch. Títo horskí drevorubači prevažne z Dolného Rakúska a zo Štajerska prišli aj s rodinami do tejto oblasti v 18. storočí. Vytvorili tam špecifické jazykovo i spoločensky pomerne uzavreté osídlenie, ktoré bolo po druhej svetovej vojne z veľkej časti rozptýlené – či už v dôsledku núteného odsunu do Nemecka alebo následkom sociálno-ekonomických zmien, keď nemohli pokračovať v tradičnom spôsobe života.

Ich pomenovanie vzniklo skomolením nemeckého slova Die Holzhacker (drevorubač). Sami sa však nazývali Waldleute (lesní ľudia). Pomenovanie huncokár vnímali ako posmešné. Spomienka na nich prežíva v našom kraji vďaka pamäti a rozprávaniam niekoľkých ich potomkov alebo ako súčasť kolektívnej pamäti dnešných obyvateľov žijúcich v blízkosti ich niekdajších sídiel. O huncokároch vieme stále málo!

Patrónom horských robotníkov je svätý Vincent. S odvolávkou na vinohradníctvo rozšírené v našich modranských „okršlekoch“ sa často spomína príslovie: Keď sa na Vincenta vták z koľaje vody napije, ten rok mnoho vína sľubuje! Koľaje boli tento rok zamrznuté, počasie prialo skôr huncokárskym hodom, ktoré už tradične na Vincenta organizuje Penzión Huncokár. Od piatka do nedele sa hodovalo a zabíjačkovalo už trinásty raz. Ich súčasťou a zavŕšením bolo divadelné predstavenie v modranskom kultúrnom dome Naši huncokári.

Divadelná hra so spevmi, ktorou sa Pezinský ochotnícky folklórny a spevácky súbor Obsterléze rozhodol priblížiť život huncokárov, zachytáva osudy členov huncokárskej rodiny v medzivojnovom období – ich tance, spevy, tradície, pracovné návyky a život až po narušenie ich špecifického a zomknutého spôsobu života po druhej svetovej vojne. Znovu sme si spomenuli na Huberta Hrnčíra, na jeho krásne dcéry, na Fraňa Kráľa, ktorý istý čas žil v Modre na Piesku, na spisovateľov Fleishackera aj nášho tatka Vinca Šikulu a jeho huncokársku poviedku Horská robota.

Pre mňa bolo aj spomienkou na nášho dedka Alexina Šikulu, ktorý bol drevorubačom. Celou cestou domov som si do pamäti ukladala názvy sekeriek a klinov, ktoré som v detstve tak často počula, a na ktoré som zabudla: podcínačka, odcínačka, scínačka, škrabačka, pantok… Na predstavenie ma pozvala hádam najznámejšia modranská huncokárka pani Irenka Herchlová, ktorá autorom radila pri scenári. Ďakujem. Za pesničky, za nemecké modlitby aj za sekerky či recepty… Nezabudneme, budeme rozprávať aj my, že kedysi v týchto lesoch okolo…

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #príbehy #generácia #rozprávanie