Sociálnodemokratická strana Nemecka (SPD) má dlhoročný problém – nedokáže voličov presvedčiť, že je dôveryhodnou politickou alternatívou. Svojím centrizmom je ideologicky ťažko odlíšiteľná od stredo-pravých konzervatívcov.
V personálnej rovine SPD nedokázala nájsť lídra, ktorý by bol rovnocenným súperom pre Angelu Merkelovú. A tak posledných pár volieb mohla na federálnej úrovni politicky dúfať maximálne v to, že si zahrá druhé husle vo „veľkej koalícii“, s jasnou dominanciou CDU-CSU.
Podobný scenár naznačujú volebné prieskumy už dlhší čas aj pre tohtoročné septembrové parlamentné voľby. SPD sa pohybuje okolo 20 percent, konzervatívci majú takmer dvakrát viac. Odstúpenie doterajšieho predsedu Sigmara Gabriela tak bolo už dlhšie na spadnutie. Očakáva sa, že Schulz prinesie dôraz na tradičné sociálno-demokratické témy: sociálna spravodlivosť, občianske práva, silnejšia, no zároveň sociálne férovejšia, európska integrácia. A že ich bude schopný komunikovať priamejším, voličovi bližším jazykom. Podľa najnovších prieskumov má dokonca rovnakú podporu ako Merkelová, takže šanca tu je.
Keď kancelárka oznámila koncom minulého roka svoju štvrtú kandidatúru, niektorí si vydýchli, no málokto bol nadšený. Jej zdanlivá „politická nevyhnutnosť“ je pre nemeckých voličov frustrujúca. Otázka už nestojí, kto bude vládnuť, ale s kým bude vládnuť Angela. Zelení? Ďalšia veľká koalícia? Alebo sa pozbierajú liberáli? Frustrovaný, nespokojný stredo-pravý volič mal len dve alternatívy: vykašľať sa na to úplne či podporiť radikálov z AfD. Ani jedna neprispeje k politickej stabilite najväčšej krajiny EÚ.
Schulz vyhlasuje, že sa vracia domov rozbúriť stojaté vody. Možno sa pokúsi zahrať na rovnakú strunu, strunu, ako Jeremy Corbyn v Británii, či Bernie Sanders v USA. V kombinácii s víťazstvom ľavicového kandidáta Benoîta Hamona v prezidentských primárkach vo Francúzskej socialistickej strane by to mohla byť dokonca dobrá správa pre Európu.
No nie tak rýchlo. Schulz nie je Corbynom, Sandersom, nie je ani Hamonom. Nereprezentuje radikálne krídlo SPD, ale jej mainstream. Ako predseda Európskeho parlamentu bol jedným z hlavných predstaviteľov veľkej koalície konzervatívcov a sociálnych demokratov. Ak pôjde do volieb s kritikou súčasného politického kurzu – v európskej integrácii, sociálno-ekonomických či fiškálnych otázkach – môžu mu pripomenúť, že patril medzi jeho architektov.
Okrem toho, ak sa chcú stať nemeckí sociálni demokrati alternatívou, potrebujú viac, ako len zmenu lídra. SPD bola pri zrode sociálno-ekonomického režimu, ktorý síce urobil z krajiny exportnú veľmoc, no v mnohých Nemcoch vyvoláva rastúci pocit nespravodlivosti. SPD pomáhala stavať eurozónu, ktorá je výhodná najmä pre Nemecko a je vnútorne nestabilná. Chce sa zbaviť tohto dedičstva, ideovo revitalizovať? Alebo sa len usiluje uhrať lepší volebný výsledok? Priznám sa, nestavil by som na to prvé.