Kedysi vás z každého školského dvora zdravil snehuliak, salutovali na vás z parkov, zo záhrad. Každý menší kopec okupovali sopľavé decká na sánkach, boboch, igelitových vreciach, všetky zmrznuté bačoriny patrili deťom, všetky cencúle aj ciagle.
Do roboty sa chodievalo maďarskými harmonikovými autobusmi, bola v nich zima a okná boli také špinavé, že ste nevedeli, kde ste, ak ste si nerátali zastávky. Tých autobusov chodilo málo a šofér niekedy kúril cigaretou.
Kričal, netlačte sa a postupujte do vozidla, pri vystupovaní občas dobrácky poradil: „Poobede sa šeci ponáhlajte domo, padá sneh, nevím, jak budeme chodzit.“ A my sme sa ponáhľali. Zvuky v mestách boli tlmené, zametači zametali ulice, a večer v správach ukazovali plné jarky áut a hlásili, ako nás tá snehová nádielka prekvapila.
Na Vianoce nesnežilo. Biele studené prekvapko prišlo až po Vianociach. Sedeli sme v škole a štuchali jeden do druhého: „Padá sneh!“
Nosili sme zlé čižmy, mali slabé kabáty a vetrovky, zo školy nás nik nevozil, naopak, cesty do školy a zo školy patrili bitkám, konšpiračným záškoláckym stretnutiam a snehuliakom. Zavše som domov prišla o pol štvrtej, chvíľu pred mamou, načmárala úlohu, aby som ju mohla oklamať, že sedím doma celé popoludnie, a teraz by som rada šla za kamarátmi do parku.
Vlani sneh nepadal takmer vôbec. Zima bola teplá a všetci hovorili o globálnom oteplení, že to tak bude stále. Keď nasnežilo, mala som chuť ľudí zahriakovať, aby k tomu snehu pristupovali s patričnou úctou a neplytvali ním zbytočne, keď je ho tak málo.
Tento rok nasnežilo aj prituhlo. O kalamite nehovoria len cestári, ale takmer všetci. V novinách hlásia mrazivé dni, mrazivé noci aj rána, platia všelijaké výstrahy. V správach vysielajú návod, ako chodiť po snehu, aby ste nespadli. Ako posr.tý tučniak: „Oblečte si viac vrstiev oblečenia, aby ste ich postupne mohli vyzliekať, nezabudnite si dať čiapku, šál a rukavice a choďte ako tučniak, lebo ten nikdy nespadne.“
Spomenula som si, ako som čítala v akýchsi starých novinách. Radili ľuďom, ako jesť pomaranče, ktoré sa vtedy objavili na Slovensku prvý raz. Tú oranžovú šupku treba olúpať, tú pod ňou netreba, ale môžete, a z jadierok, ak ich zjete, sa vám nič nestane.
V lete je teplo, teplo aj Bete, ale v zime carissime! – hovorí jedno Zátureckého porekadlo. V zime má byť zima, keď je, obyčajne prituhuje aj niekoľko dní a padá sneh! Keď sa v lete pýtali ľudí, ako, preboha, zvládajú tú strašnú horúčavu, istý poslanec odpovedal, že nevie, že je teplo, lebo doma, v aute aj v práci má klímu, a čo sa deje vonku, ho nezaujíma!
Celkom som rada, že tým klimatizovaným napadalo do cesty to biele, čo sa volá sneh. Aj nám, čo máme radi zimu a kamošíme sa so snehuliakmi. Nepoznám krajší pocit ako sedieť v doma v teple, pozerať z okna na padajúci sneh a jesť trebárs pomaranč.