Opakovanie, matka hlúposti

Nacionalizmus, etnické a náboženské nezhody a z nich plynúca nenávisť priniesli ľuďom z krajín bývalej Juhoslávie hrozné utrpenie.

02.02.2017 16:00
debata (14)

„Medzi júlom a septembrom 1942 zúrila v Osvienčime epidémia škvrnitého týfusu. Nik z chorých nedostal lekárske ošetrenie a v prvej fáze epidémie bolo veľa zabitých fenolovou injekciou. Dievčenské tábory trpeli najviac, pretože neboli vybavené sociálnymi zariadeniami, a tie úbohé nešťastnice boli pokryté všami. Každý týždeň sa konala veľká selekcia a dievčatá museli nastúpiť nahé pred „výberovú komisiu“, bez ohľadu na poveternostné podmienky.“

„Za dva dni prišla nová skupina vojakov. Vyviedli nás von, postavili do radu a viaceré ženy znásilnili. Niektorí vojaci kradli ženám náušnice a prstene. Občas im prstenník alebo uši so šperkom rovno odrezali. Jeden vytrhol žene blízko mňa z náruče malé dieťa a začal mu urezávať prstíky na ruke. Ďalší dvaja ju držali. Kričali, že ak vydá čo len hláska, tak ju znásilnia a zabijú. Omdlela.“

Ak sa domnievate, že oba desivé citáty sú z jedného zdroja, respektíve z jedného šialeného obdobia dejín ľudstva, mýlite sa. Prvý citát je jasne identifikovateľný, ten druhý by doň, žiaľ, zapadol tiež. Ale nie, nie je to tak, ako si myslíte, že podobné hrôzy sú iba odrazom minulosti, ku ktorej už tak akosi patria.

Úvodný citát som vybrala zo Správy Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu z roku 1944, ktorú spísali po svojom úteku z tábora smrti v Osvienčime. Správa sa zložitými cestami počas vojny dostala do USA a je uložená v archíve Úradu osobitného vyšetrovania amerického ministerstva spravodlivosti a v archíve Výboru pre vojnových utečencov vo Washingtone.

Vzhľadom na to, že správa vznikla v Žiline a jej autori pochádzali zo Slovenska (z Trnavy a Topoľčian), je až neuveriteľné, že sa Ústavu pamäti národa (ÚPN ) podarilo získať jej originál, preložiť do slovenčiny a znenie správy uverejniť až v roku 2015. Odvtedy je pre verejnosť dostupná na stránke ÚPN. Azda by si ju mohli nalistovať aj vybraní poslanci NR SR, pevne presvedčení, že sú to všetko len rozprávky. Mužom zo Slovenska by mohli skúsiť veriť. Aj keď je možné, že by si to čítanie vari užili. Rada by som sa mýlila.

Pri čítaní knihy Jana Urbana Všem sráčům navzdory aneb Válka, o které nechcete nic vědět, z ktorej som vybrala druhý úryvok, mi neustále chodila po rozume jediná veta: „To nie je možné. To predsa nie je možné.“ Ale je. A stalo sa to iba nedávno. Len pár stoviek kilometrov od našich hraníc. V krajine, do ktorej sme „za socíku“ unikali na dovolenky ako do krajiny (relatívnej) slobody. Asi už tušíte, že hovorím o bývalej Juhoslávii a o vojne, ktorá sa ňou ako smrtiaca smršť prehnala v rokoch 1991 až 1995.

Nacionalizmus, etnické a náboženské nezhody a z nich plynúca nenávisť priniesli ľuďom z krajín bývalej Juhoslávie hrozné utrpenie. Väčšina dnešných dospelých v tom čase už žila, nie je to mŕtva história. Nie je to čosi, o čom sa dá bez záujmu tvrdiť, že je to dávno a v súčasných moderných časoch sa nič podobné nemôže zopakovať. Mantra o neopakovaní, ku ktorej sa stále mnoho ľudí utieka, zjavne neplatí. Neplatí! Nič viac dnes nechcem povedať.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #Osvienčim #ÚPN