Zasmiala som sa, a hoci som stará frfloška, potešilo ma, že si všimol, ako som doma všade tam kde zložím čiapku, aj aká som zvedavá. Synovi som porozprávala, čo všetko som rada robila ako dievča, dcére kúpila bábiku, ktorá sa síce nezlučuje s mojím estetickým cítením, ale s jej radosťou hej. Čítam Aľu Rachmanovovú. Odhliadnuc od toho, že by mi stačila polovica, je to zaujímavá a smutná knižka.
Susedov kohút dnes vstal o pol tretej. Čo budeš robiť do večera, kamarát? Na našej ulici o tretej kikiríkali aspoň traja. Potom zakašľala líška. Hm, ako je na tom svete rušno… Spomenula som si na Ruda Slobodu, na jeho staré vydanie Thoreauovej knižky Walden. To prvé české. S Thoreauovými ilustráciami. Raz som ho mala požičané od Ruda, odvtedy vyšlo niekoľkokrát a dnes už to možno ani nik nečíta.
A ozaj, otepľuje sa, ľudia to prijali takmer s jasaním. Neviem, či existuje nejaká diagnóza, ktorá zahŕňa ľudí, čo majú averziu na babie leto a jarné slnko, to špeciálne svetlo, keď je slnko ešte nízko a nehreje, len žlto osvetľuje všetky špinky a prach, a ak aj nie, ja ju mám. V lete sa mi jemne uľaví, napriek tomu sa slnku po celý rok vyhýbam. Skľučujú ma tieto dni, bojím sa ich. Keď žila mama, psychiatrička, vedela mi namiešať antidepresívny koktail, aký si netrúfnem od nikoho pýtať, hoci s ním mám skúsenosti. Mám zastreté rolety, nechodievam von.
Toť ešte minulý týždeň aká sanica: zastreté rolety, kým muž spí, žena mejluje ostošesť s tými, ktorí sú už hore, zapáli si, vyrazí do terénu, rozumej susedova šopa, a hľadá sánky po synovi, ktoré sa v lete objavovali sporadicky na dvore, sánky nenájde, podebatuje si so susedou, ktorá mysliac si, že ide o zlodeja, vojde do šopy a pozerá, ako sa gazdiná toť od susedov kutre v ich veciach, návrat domov, telefonáty po rodine, kto má sánky, sánky sú, treba ísť po ne.
Vstáva manžel aj dcéra, otepľovačky, rukavice, všetky premokajú a všetky nepremokavé sú nepárne, pulóvre, čiapky, varí čaj, zatvorí termosku nesprávne, manžel jej chce vysvetliť princíp správneho uzatvárania termosky, ale čistí zeleninu, a tak sa iba tvári, že ho počúva, rožok s maslom a klobásou, čaj, banán, dcéra naobliekaná vchádza do kuchyne, hrášková polievka postavená na sporáku, vtedy príde cudzí mladý muž, futbalový zápas sa o chvíľu začína a kapitán syn na poschodí drichme, o chvíľu robí rekord v obliekaní. Tradičná rodina opúšťa dom, všade je bordel, dcéra sa ide sánkovať, syn hrá futbal, manžel to rozváža a stará si uvarila kávičku… Keby nesvietilo slnko, vyzeralo by to na celkom pekný deň.
A dnes sme chorí, sneh zmizol, varím polievku, pod oknami vrabce, sýkorky, stehlíky a červienky, drozd ozobáva brečtanové bobuľky. Bažant je za humnami, ale počuť ho. Hovorím mužovi, že som rada, že sme spolu všetci doma, hoci chorí. Muž na to: „Ale ty stále rozprávaš a vyrušuješ.“ Usmiala som sa, každý protest považujem za prejav zdravia.