Paradoxne na starej daňovej listine z roku 1635. Rovnako je to i svedectvo o tom, že sa o svoje dedičstvo a pamiatky staráme, čo nám ony vždy a bezprostredne vrátia, ale zriedkavo v takej milej forme. Prirodzene a pochopiteľne, iba po veľkom úsilí a námahe. Podobne ako to býva pri dobývaní zlata.
Aj keď, priznávam, úsmev, ktorý sa k nám takto potajomky preplietol stáročiami, má aspoň pre mňa väčšiu cenu. Dokonca vďaka tomuto úsiliu poznáme aj autora: bol ním mestský notár Ján Ladislaides. Človek sa vždy zamyslí nad tým, koľko takýchto pokladov Slovensko ešte skrýva na takých nečakaných miestach. Veď na podobnom mieste sa našla azda aj najstaršia ukážka slovenskej ľúbostnej poézie. Akoby zhodou okolností tiež na daňovom registri v Bardejove. Zapísal ju tam Leonard z Uničova roku 1458.
Pravdepodobne akoby mimochodom, teda len ako skúšku pera (probatio calami). Hľadať lásku či žart práve v hromade daňových údajov by isto nikomu nenapadlo, ale azda práve pozornosť, ktorá sa týmto listinám odjakživa venovala, jej umožnila pretrvať a opäť po stáročiach preniknúť až k nám. Myslím, že aj napriek tomu, že je krátka, hovorí a obsahuje všetko, čo treba, ba dokonca sa dá z nej usudzovať (prirodzene, tiež s úsmevom či smajlíkom) aj na mnohé, čo priamo neobsahuje.
Pamätám si, ako ma potešila a očarila už ako študenta na prednáške pána docenta Jozefa Minárika približne v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia. Určite sa rovnako intenzívne prihovorí aj v sedemdesiatych rokoch tohto storočia iným študentom. Slovenčina sa takto, takpovediac konšpiratívne, predrala rovno do panstva latinčiny a suchých čísel: „Ó, milá panna, čo ty máš, quod mi dáš, nevieš raz.“ Veď porozumieť jej mohol iba ten, čo ovládal tieto jazyky. A komu tiež, ako sa hovorí, nič ľudské nebol celkom neznáme a cudzie. Tým nechcem podceniť podobné útvary napísané v latinčine. Ale ide o skvost a takú jednotlivosť, ktorá ani v dobe postmoderny nevyvoláva depresie.
Aj keď o pár týždňov budeme všetci odušu vypĺňať daňové priznania, predsa by som nemohol odporúčať, aby v tejto povznášajúcej tradícii všetci spoluobčania smelo pokračovali. Nemuselo by sa to na príslušných miestach stretnúť s pochopením. Mohli by si to azda dovoliť iba niektorí politici a bohatší jedinci, ktorým sa tieto podklady a náležitosti akosi zákonite vždy kamsi stratia. Alebo pri nich uplatnia také more tvorivej fantázie, čo im hneď odplaví akúkoľvek možnosť niečo z týchto všeobecne prospešných daní zaplatiť.
Samozrejme, nechcem štátu do toho hovoriť, ale pri tejto príležitosti by mal zvážiť hlbokú myšlienku starého britského admirála zo 16. storočia, ktorú našťastie nezabudol poznačiť do lodného denníka: „Ak veci prebiehajú normálne, neverím na zlých duchov. No keď vidím, že im okolnosti napomáhajú, nielenže na nich verím, ale aj ostatných upozorním!“