Základné potreby

26.02.2017 17:00

Mnohých spoluobčanov zarazil fakt, že najväčším problémom ľudstva sú v súčasnosti takpovediac základné potreby. Je ich, pochopiteľne, veľmi veľa, ale jednou z najväčších, pochopiteľne, iba v istých životných chvíľach a situáciách, býva práve tá nezriedka ťažko skrývaná „potreba“.

Dá sa nanajvýš opisne charakterizovať iba ako potreba „ísť na potrebu“. Potreba tejto „potreby“ býva nezriedka taká naliehavá, až sa dostane aj do mainstreamových médií. Z najstarších čias si v tejto súvislosti spomínam iba na heslo rímskeho cisára Vespaziána, ktorý zdanil verejné záchody s povzbudivým heslom „Pecunia non olet!“.

Čo v preklade znamená „Peniaze nesmrdia!“. Aspoň tak, teda podľa tejto legendy, to vysvetlil synovi, ktorého vydaný zákon pohoršoval. Určite na tom niečo bude, ale obyčajný človek je zvyčajne v rozpakoch v súvislosti s tým, o ktoré peniaze by priamo malo ísť. Pravdepodobne sa to týka iba kovových peňazí, papierových už menej.

Raz som si v istej balkánskej krajine kúpil melón od spoteného predavača, a bankovka, ktorú mi vydal, smrdela veru oveľa viac ako tá, ktorú som mu pod bezprostredným vplyvom onoho melóna a s ním súvisiacich budúcich pôžitkov bez váhania odovzdal.

Pritom, ako mi hovorievala moja prababička, takáto potreba je pre človeka tá „najťažšia noša“. Ide teda o bremeno, ktoré sa znáša iba veľmi ťažko. To som po mnohých životných skúsenostiach musel akceptovať a uznať, ale naozaj nikomu tento názor nevnucujem.

Počas štúdií som sa stretol, teda v dejinách filozofie a vedeckého poznania, s prípadom veľkého vedca, mysliteľa, astronóma, ktorý sa volal Tycho Brahe a bol najpresnejším pozorovateľom vesmíru vo svojej dobe.

Vraj sa neodvážil odísť kvôli takejto drobnej potrebe z cisárskej hostiny Rudolfa II. V dôsledku toho mu roztrhlo močový mechúr a zomrel. S cisárom Rudolfom II. som sa nikdy nestýkal, ale prípad významného vedca, vzoru vedeckého bádania, zostal pre mňa v určitom zmysle varovaním.

V socializme boli priestory na to určené dôkladným poučením pre každého. Nikto tam nevydržal zvyčajne dlhšie, ako musel. Čo znamenalo, z čisto environmentálneho hľadiska, asi tak tridsaťdva sekúnd.

Poučením pre mňa bol i kapitalistický príklad z Londýna sedemdesiatych rokov, keď som na toaletách, ktoré ma ohromili svojou čistotou, stretol džentlmena schádzajúceho dolu schodmi, ktorý vykonával svoju potrebu priamo na verejnosti a kričal: „Prepáčte, ja už som to nevydržal!“

Veľmi ma preto trápi Trumpovo zrušenie zákona o transrodových študentoch, ktorí využívajú záchody podľa svojej rodovej identity. Neadekvátnosť tohto zrušeného zákona, prirodzene, chápem. No najhoršie to bude, po prekonaní Trumpa, v prírode!

Viem si predstaviť kroviská a takpovediac lopúchové centrá s tabuľkami ich určenia. Najmä v prípade nutnosti, napríklad keď človek nemá zodpovedajúci PIN kód. Bude to aj v prírode niečo podobné ako s parkoviskami? Rád by som vedel! Veď ako vraveli radošinci: „No prv jako mosím „id“, ešte mosím „id“!

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#kapitalizmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk