Pozor, vyletí vtáčik!

09.03.2017 09:00

Medzi ľudí chodím málo, pravdaže, ak nerátam stretnutia s čitateľmi u nás v knižnici a cesty do práce. V poslednom čase, keď niekde prídem, udiví ma, ako radi sa ľudia fotografujú, ako sa tlačia pred objektívmi, mobilmi, vyškierajú sa, už vopred akoby mávali iným ľuďom, svojim priateľom na sociálnych sieťach, lebo „šak“ komu by tie - obyčajne dosť nudné - fotografie v mobiloch ukazovali a na čo by ich dali vyvolávať.

Mňa však zaráža, ako si väčšina fotografistov myslí, že všetci sa radi fotia. Dnes sa vás už nik nepýta, či vás môže odfotiť, capnúť niekde na internet. Tým, že niekde ste, dovolili ste to. Ale nie je to tak. Aj po ulici chodíme a nefotíme okoloidúcich, protiidúcich, tých, čo stoja na zástavke, sedia v kaviarňach.

Moderujem v knižnici besedy. Ach, ako rada by som sa vyšmykla zo všetkých tých fotiek, ktoré akoby mali byť dôkazom, že akcia sa konala. Nefotím si jedlo, nefotím kamošky, výhľady a neotŕčam sa na „dovči“ pred foťákom. Vždy som v rozpakoch. Nežijeme preto, že sa fotíme, ale môžeme sa odfotiť, aby sa vedelo, že sme žili.

Rolujem niekde na sociálnej sieti, už som vás všetkých videla, osobne vás nepoznám, ale viem, čo ste dnes viacerí jedli, pili, čo ste mali oblečené… Bojíme sa o úniky všelijakých údajov a nehanbíme sa. Ja sa hanbím a osobné údaje mám u onej, nič, čo by niekto chcel, nemám, a to, čo by som chcela ja, nepoviem…

Hovorím o dvoch veciach – o sociálnej sieti a o kultúrnych akciách, ktoré sa nezaobídu bez akože fotodokumentácie, kde vás odfotí hocikto, aj inštitúcia, v ktorej pracujete, aj cudzí ľudia, trebárs s cigaretou za uchom… Človek sa však našťastie pohybuje nielen po sociálnej sieti a nežije iba v úložných priestoroch cudzích fotoaparátov a mobilov.

Fotografovanie je odrazu akýmsi druhým, mačacím životom paralelne sa odvíjajúcim popri všetkých našich všedných zážitkoch.

Keď som pripravovala výstavu fotografií k nedožitým otcovým osemdesiatym narodeninám, uvedomila som si, že takmer všetky fotografie staršieho dáta majú v sebe akési čaro. Takmer všetky boli vydarené, napriek tomu, že ich nie vždy robili profesionálni fotografi.

Viaceré z nich urobil napríklad môj strýko Štefan, vďaka ktorému máme aj my so sestrou fotky z detstva. Na fotografii si dali ľudia záležať. Fotoaparáty boli drahé, filmy boli drahé a vybavenie fotokomory tiež. Viem to, aj môj muž fotil.

Aj strýko Štefan. Muž mi už z kúpeľne nerobí fotokomoru, nerozlieva po umývadle vývojku, zo šnúry na bielizeň sa na mňa dlho nik nepozeral z fotky. Naše fotografie sa presťahovali do foldrov počítačov. Z času na čas niečo vyvoláme, a to je „svátek“. Vydržia tie fotky povedzme toľko rokov ako čierno-biele kdesi po povalách?

Spomínam si, ako som kamarátovi nahlas čítala článok z novín o inteligentných telefónoch, ktoré budú mať zabudovaný foťák. Smiali sme sa pri predstave, že sa niekto pozerajúc fotky opýta: To čím si fotil? Telefónom. Dnes mám pocit, že tá otázka aj odpoveď sedia. Takú úroveň totiž väčšina fotografií má…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#fotenie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk