Summit v Ríme je politicky dôležitý. V čase brexitu, nevyriešených kríz a rastu popularity nacionalistov a extrémistov má byť príležitosťou ukázať, že zvyšok EÚ stále viac spája, než rozdeľuje. Hrozba poľskej vlády je teda ťažkým politickým kalibrom. Dôvody môžeme čítať troma spôsobmi.
Prvým je pokračovanie Kaczynského vendety. Pokus o zablokovanie voľby Donalda Tuska na čelo Európskej rady bol pre Varšavu politickým debaklom. Zostala absolútne osamotená, poľskú premiérku nepodporil ani Viktor Orbán. Bezprostredne po hlasovaní začali poľskí predstavitelia ohlasovať novú „negatívnu“ politiku voči EÚ.
Možno to robili len na vybičovanie nacionalistických vášní. Aby pred domácim publikom premenili politický debakel a diplomatické zlyhanie na akt národného odporu voči „diktátu zvonku“. Namiesto hanby, hrdosť. No mohol to byť aj ďalší zo signálov, že súčasná poľská vláda chce krajinu vyviesť z mantinelov, ktoré stanovuje členstvo v EÚ. Mantinelov, ktoré nevyhovujú mocenským ambíciám ani ideologickým predstavám Kaczynského režimu.
S tým súvisí druhý z možných dôvodov. Napriek všetkému, podpora členstva v EÚ je v Poľskú stále vysoká. V roku 2007 porazil Tusk Kaczynského aj vďaka tomu, že vystupoval ako „proeurópska alternatíva“ voči konzervatívno-nacionalistickému kurzu Práva a spravodlivosti. No verejná mienka sa môže meniť. Cielené rozdúchavanie nacionalistických vášní má Poliakov presvedčiť, že Brusel je len ďalšou z vonkajších mocností, ktoré chcú pokoriť nezávislé Poľsko.
Vylúčiť nemožno ani tretiu možnosť. Varšava sa vyhráža, že deklaráciu nepodpíše, ak nebude obsahovať „jednotu Európskej únie, obranu úzkej spolupráce v NATO, posilnenie národných vlád a pravidlá spoločného trhu, ktoré nemôžu rozdeľovať, ale spájať“.
S druhou a štvrtou prioritou vážnejší problém nebude. Nik v Európe sa nebude vyslovovať proti spolupráci v NATO (problém je na opačnej strane Atlantiku), každý podporí – minimálne v rétorickej rovine – aj jednotný trh. Ďalšie dve podmienky sú omnoho problematickejšie. Posilnenie národných vlád je starou Kaczynského pesničkou.
Jej podtónom je: Brusel sa nemá čo starať do dodržiavania pravidiel právneho štátu a občianskych práv v členských krajinách. Inak povedané, nekritizujte nás za veci, čo stvárame s nezávislosťou ústavného súdu či médií. Na toto však Poľsko dnes nenájde veľa spojencov. Prvá poľská podmienka sa týka, samozrejme, takzvanej viacrýchlostnej Európy.
Respektíve záruky, že nenastane delenie na „integračné jadro“ a tých ostatných. Ak aj odhliadneme od toho, že delenie už existuje, ani tu Varšava neuspeje. Čoraz viac krajín únie nadobúda presvedčenie, že pokračovanie spolupráce – a jej prehĺbenie v životne dôležitých oblastiach – nebude možné ani vo formáte 27 krajín. Aj kvôli politikom, ako je Jaroslaw Kaczynski.