Úsilie domorodých Maorov tak po 140 rokoch vyvíjania tlaku na úrady prinieslo vytúžené ovocie. O týždeň neskôr priznal status živej osoby aj indický súd rieke Ganga a jej prítoku rieke Jamura.
Pôvodní obyvatelia majú na z európskej perspektívy zrejme absurdnú iniciatívu nepriestrelný argument: „Rieka je náš predok,“ zhrnul vyjednávač domorodej komunity Gerrard Albert. V Česku sa rozpútala zaujímavá diskusia, či by sa podobného pozdvihnutia mohli dočkať aj napr. Vltava či Labe aj napriek tomu, že cyklus ich prirodzeného života je zväčša nenávratne zničený ľudskými zásahmi.
Zahraničné príklady aj domáca diskusia však otvárajú oveľa hlbšie a zásadnejšie témy, ako je „len“ pomerne bežný spor medzi projektantmi a ekológmi. Problematika dokonca prekračuje tému vodných tokov.
Ekologické problémy, na ktoré nás vôbec nie náhodou najčastejšie upozorňujú práve príslušníci domorodých kultúr v Európou ovládnutých krajinách, sú najpálčivejším prejavom slepej uličky, do ktorej sa dostal tlak na progres a bezuzdnú exploatáciu prírodných a ľudských zdrojov. V najhlbšom slova zmysle ide o stret dvoch paradigiem vo chvíli, keď tá dominantná spôsobuje ekologickú katastrofu, ku ktorej sa navyše často najvyššia politická reprezentácia nepriznáva.
V roku 2010 sa v bolívijskej Cochabambe konala konferencia, ktorá bola protiváhou klimatického summitu v Kodani a ktorá si o. i. stanovila za cieľ spísať univerzálnu deklaráciu práv Matky Zeme. Zdôrazňovala potrebu rešpektovania rovnováhy ekosystémov a vychádzala z vôle andského obyvateľstva, ktoré kozmovíziu svojich predkov, tzv. Sumak Kawsay, čo sa prekladá ako „dobrý život" (Buen Vivir), pretavilo do politického programu.
Cochabamba nebola zvolená náhodne – v roku 2000 tam prebehla tzv. vojna o vodu, čo bola séria masových ľudových protestov proti privatizácii vodných zdrojov zo strany severoamerických a európskych spoločností. Účastníčky – zväčša ženy z pôvodných etník, trvali na tom, že voda sa rovnako ako čistý vzduch nedá vlastniť, pretože je to krv predkov, a to, čo poskytuje Matka Zem, sa nedá kúpiť.
V kozmológii pôvodných národov všetkých kontinentov, ako aj na Blízkom východe a Európe pred monoteizmami bol človek súčasťou prírody, nie jej vlastníkom. Od čias sv. Augustína však boli všetky filozofické pokusy zrovnoprávniť prírodu s Bohom odmietnuté ako heréza. Európskej civilizácii nestálo v ceste nič, čo by ju morálne zabrzdilo pred bezohľadnou exploatáciou posvätenou obchodom.
„Zurčanie vôd je hlasom otca môjho otca. Rieky sú naši bratia a sestry, zem je naša matka. Biely človek je iný. Správa sa k nim ako k veciam, ktoré možno kupovať, pľundrovať a predávať,“ znelo posolstvo náčelníka Seattla prezidentovi USA a Kongresu v roku 1854.
Ak sme dnes dospeli do bodu, že sme ochotní čo len formálne priznať rovnaké práva prírode ako človeku, možno je to znamenie, že síce neskoro, ale predsa sa na našom vnímaní prírody čosi začalo meniť.