Hocikedy sa stalo, že sa niekde zabudol a neprišiel domov. Má túlavé topánky, šuškali sme si so sestrou, zatiaľ čo tato lumpoval so svojimi spisovateľskými kumpánmi.
Dnes sa už možno podobné lumpovačky ani nenosia. Pamätám si, ako hovorieval, ako sa dali odviezť s básnikom Jánom Stachom z veľkého do malého Krymu taxíkom, ako hudobný skladateľ Ilja Zeljenka stratil jednu topánku a v noci u tata vyzváňal, aby mu nejakú hodil z okna, lebo bosý nemôže pokračovať, a tata to vôbec neprekvapilo, iba sa opýtal, či pravú, alebo ľavú, a hodil z okna jednu zo svojich túlavých topánok, ktoré sa odvtedy nestretli, hoci manželky oboch ich opatrovali.
Keď Ilja zomrel, povedala jeho žena Marienka: „Toto je Vincova topánka, nechceš ju na pamiatku? A ja, že nie, ale keď som to hovorila tatovej žene Anke, smiala sa, že ona si tú druhú do páru na pamiatku veru odložila a že som si ju mala vziať.
Keď mal môj tato svoje dni, dal mi v krčme hocikedy zahrať pesničku a púšťal mi ju cez telefón, a niekedy aj dve, daroval žobrákovi na ulici svoj novučičký tmavomodrý vlnený kabát, alebo sedával hore nad Modrou v Hamrštíle a trúbil z terasy na lesnom rohu a dolu v Modre sa vždy našiel niekto, kto vedel, že Vinco „má svoje dni“ a potrebuje poslucháča, degustátora či sparingpartnera, alebo možno iba cigarety, a vyštveral sa za ním na kopec a potom zavše mali svoje dni aj dvaja, aj traja zároveň! Chudery ich ženy!
Ale u žien sa pod pojmom „svoje dni“ myslí celkom iné. „Je nervózna, určite má svoje dni!“ Fernet sa neservíruje ani v reklame. Načo fernet? Tabletky, vložky, tampóny a hajde skákať, akoby ste tie dni nemali, do roboty, na poradu, na plaváreň, na diskotéku. Veru, aj ženy majú svoje dni. Ideálne, keď o nich svet netuší a keď nekolidujú s tými manželovými.
A vlastne všetci, aj deti majú niekedy svoje dni. Dieťa dostane poznámku, zlú známku, nepodarí sa mu výkres, na obede naňho nakričí vychovávateľka, potom príde domov a doma mama, ktorá má svoje neviditeľné dni, a nebodaj tatko s fľašou fernetu, no a hneď má také dieťa „svoj deň“.
Tie „detské dni“ obrazovky štedro posýpajú sladkosťami, zdravými mliečnymi čokoládami a šťastným úsmevom mamy, ktorá vyprala fľak od kakaa, babičky, ktorej drží protéza a nebolia ju kolená. Keď vidím svoju dcéru, som rada, že detské dni mi už nehrozia.
Zavše by nám ten fernet nezaškodil tuším všetkým. Nielen muži majú svoje dni… Nakoniec sa môj tato unavil, vyzul si svoje túlavé topánky a trebárs nezdvíhal telefón. „Verona, čo si myslíš, lumpovačka je ťažká robota!“ Dnes asi tí dvaja, hudobný skladateľ Ilja Zeljenka aj s mojím tatom Vincom, lumpujú v nebi.
Topánka sem alebo tam, dúfam, že v nebi má svoj deň každý každý deň!