Ide Veľká noc, viacerí sa budeme krčiť v kostoloch a oslavovať zmŕtvychvstanie: Ach, Ježiško, to som ja, známa firma – Šikulová Verona, tu som, skrývam sa za zelenou rozvŕzganou bránou, ktorú sme minulý rok v lete natreli namodro, celá je hrdzavá a zavše nejde zatvoriť, a ak nás vidíš, možno sa zavše v nebi usmeješ, ako sa tu za zelenou pechoríme.
Na dvore máme neporiadok. Často som lenivá, a hoci som si ako malá povedala, že ja teda v živote na svoje deti hlások nezvýšim, zavše, keď revem po Vincovi, aby si uložil veci a vyzul tenisky, v ktorých sa vovalil do postele, si uvedomím, aké je niekedy ťažké byť dobrou mamou, byť mamou naozaj. Vinco si stále schováva sladkosti ako myš, hoci ich nesmie jesť, poobede mi utečie, do večera ho nevidíš. Vlastne, keď o Vincovi vravím, daj, nech je Vinco veselý a zdravý.
V kúpeľni mi rastie bielizňová hora, žehlenie, ani za svet, moja nočná mora! Do záhrady len z času na čas vbehnem a zarosím si topánky, keď k nám príde kosec Peter, frflem, že prišiel zaránky. Až potom, lenivá hnusoba, vytiahnem trávou zafŕkané žalúzie. Ježiško, ak ma vidíš, stále sa motám po dome. Vedľa mňa princeznička Baruška, keď si s ňou ľahnem, netlačí ma poduška, chrlím zo seba rozprávky, ktoré som už zabudla.
Je krásna aj milá a veľmi veselá, len nechce jesť, a prečo, to by som rada vedela. Daj, nech mi pri nej stačí rozprávkový dych. Mám dobré deti, občas pohlaď ich! Potom môj Marek, kedysi mladý, taký niktoš veselý, odrazu, pozrime sa, aj Vecanovi ako zavelí… Vlasy má šedivé a stále niečo niekde stráca, u fyzika aj zabúdanie je vraj námaha a práca. Zakúri v peci, aby tu bolo teplulinko, Ježiško, ďakujem, nesťažujem sa, veď žijem ako pod perinkou. Daj, nech sa mi v tom veľkom svete nestratí, Ježiško, keď chvíľu mešká, púšťam do gatí! Sme dobrí, neprosím o nič, len nám nič nezober.
Tým, ktorí niečo stratili, daj, nech to nájdu, tým čo nič nemajú, nech nájdu poklad, aspoň malý, aby sa o ten poklad potom báli, tým čo ich bolí, nech ich nebolí, hoci aj bolesť niekedy je dobrá, ale iba trochu, napoly, aby sme vedeli, že dar je, aj keď nebolí nás nič, kto sa nezmestí do kože, tomu úzky dvor a dlhý bič, kvetom daj vodu, nech ich hocikedy aj v lete poleje, chudákom na uliciach aspoň po cigoške, nech ich v rukách zohreje, a osamelým nájdi kamaráta, povadeným povedz, že v tom druhom majú brata, kto nemá prachy, daj mu, nech nejaké ráta, a kto chce robiť, nech sa narobí a unaví, modranské sudy nech sú plné vín, a srdcia všetky nevinné, keď hovoríme o víne, nech je dosť aj chleba, silu daj slabým, a silných oslab, ak treba, blúdiacemu zasvieť na cestu, osamelému nájdi nevestu, na mŕtvych nech si doma spomenú, uzdrav dušu tomu, kto má dušu zlomenú, bocian nech letí kde naňho niekto čaká… Ježišku, a veď mi ruku, keď píšem, nech za niečo to stojí, na počítači, rukou aj na písacom stroji. Zdravia daj aj Marekovým rodičom a potom ďalších tisíc vecí, svet na nich stojí, hoci naoko sú o ničom.