Je to jedna zo záhad, ktorým dnes nedokážu rozumne čeliť ani médiá. Dôsledkom je, že všetci, čo vo svete niečo znamenajú, musia v prostriedkoch masovej komunikácie variť ako zmyslov zbavení. Všetky také tie lepšie televízie už majú aj vlastný sporák, určený na tepelnú úpravu jedla.
Varia na ňom politici i političky, herci, športovci, moderátorky, spisovatelia, redaktori. Nezriedka i samotní profesionálni kuchári, ale toto jedno médiám vôbec nezazlievam, lebo tí majú nezriedka ľudstvu aj čo povedať. V televízii často varia i cudzinci s úplne nezrozumiteľnými slovami a dokonca z úplne nepochopiteľných surovín.
To však môže byť iba môj problém. Ale napriek tomu neverím, že by to niekomu mohlo prekážať, lebo analytické komentáre o situácii vo svete, ktoré sa vytvárajú v susednej televíznej miestnosti, kde, naopak, nijaký sporák nie je, vedú nezriedka k oveľa väčšiemu zmätku a nedorozumeniam.
Istotne nie je náhoda, že väčšinu politických diskusií v súčasnosti púšťajú mainstreamové médiá do vysielania práve v čase nedeľného obeda. Nepochybne iba preto, aby neprítomnosť sporáka v štúdiu, prípadne „v zábere“, nebola pre divákov i pracovníkov natoľko traumatizujúca a nebránila vo vysvetľovaní aktuálnych politických problémov.
V tomto je efekt samotného varenia zatiaľ nedopracovaný, pretože každý intuitívne cíti, že moment hlbšieho prepojenia politickej aktivity s prípravou konkrétneho jedla sa neodvratne blíži.
Viem si napríklad predstaviť vystúpenie jedného opozičného politika priamo v spojení s prípravou jedla „zajac na divoko“. Iného s „kaprom na modro“. Nebol by problém niekedy aj celú politickú stranu spojiť napríklad s furmanskými haluškami alebo rovno so štipľavým mexickým guľášom.
Je pár aj takých politických strán, ktoré by som bez rozpakov predbežne umiestnil rovno do fast foodu. Nechcem však pritom zabúdať na to, že keď už nie priamo pri politike, tak aspoň pri príprave jedla by malo vždy ísť o dobrú vec.
Kedysi, ešte v antike, bolo kuchárske umenie úplne spontánne zaraďované medzi ostatné umenia. Svojím spôsobom je kuchárske umenie vraj ešte staršie ako ľudstvo samo. Aspoň podľa zistení archeológov si vraj tepelne upravoval potravu už pračlovek, presnejšie predchodca homo erectus (človeka vzpriameného). To znamená, že sa vo svete vraj vo veľkom varí už asi milión rokov, nie iba sedemstotisíc, ako sa doteraz predpokladalo.
Toto hlboké historické posolstvo by malo byť, aspoň podľa mňa, pre nás všetkých záväzné. Teda aby sme sa všetci spojili vo svojich rodinách a vytvorili si pri sviatočných príležitostiach niečo naozaj chutné a dobré. Čo by sme navždy spojili so vzácnou chvíľou medzi tými, ktorých máme skutočne radi.