Hocikedy v noci sa spustí vietor a trasie stromami, čepcuje všetkým, zabŕda do striech, potom vzduch ochladne a naberie úplne novú sviežosť. Zavše sa ukáže slnko, ale tak, že všetko zružovie.
Zo strechy všeličo kvapká, aj keď neprší. Keby teraz trochu primrzlo, porazí nás od jedu, ale rozvonia sa hmla a vzduch bude trochu presýtený dymom, akoby ho niekto zaúdil. V posledných chladných dňoch akoby známe vône ustúpili a nové vône prinášali akési neznáme diaľky.
Keď zaduje vietor, priškrtí vône. Zlatý dážď, tráva, stromy aj prvé kvety vydychujú vône, severák ich však všetky odnesie a z celej záhrady sa stanú uzimené trasúce sa kulisy. Vietor z juhu podonáša miliardy všelijakých vôní a nenápadných vôničiek, a dni sú ako maľované.
V stromoch hojdá vietor minuloročné vtáčie hniezda ako kolísky a o chvíľu to celé vypukne. Mocem sa po dvore ako tieň dákeho obrieho pochodujúceho stromu. Upratujem. Tu som doma, na dvore plnom vtáčieho štebotania, v mestečku pod Kúgľom, čo si najmä pri sviatkoch oblieka nové omietky.
Za humnami som ako na návšteve, všetky stromy a vtáky sa mi privrávajú, smejú sa, že som ako šašo počmáraný, čo si namýšľa, že im rozumie, podobne ako vraj rozumel vtákom celkom po svojom svätý František, vlk mu olízal ruku a vtáky stíchli, keď sa im privravel. Slnko na mňa prívetivo svieti. Všetky vtáky si o mne možno spievajú. Vždycky mi povedia psst, neruš naše vtáčie kruhy.
A naša bránka za humná sa otvára ku mne, a keď vyjdem z domu, okamžite sa cítim ako vymknutá. Potkýnam sa o konáre ako o prahy. Som ako Nikola Šohaj, ktorému vtáky pili z jamky na hrudi, keď zaspal, čerstvú rosu, všetko sa, pravdaže, stať nemusí, niekedy si to vieme predstaviť, aj bojovníka Avrama, ktorý na nohách nosil namiesto topánok vtáčie hniezda.
Zodvihnem pokrčený téglik od kávy aj kúsok igelitu, pozbieram papiere, kúsky drôtu, odhodím haluz, ktorá by mohla zavadzať pocestnému, spievam si v duchu s vtákmi všetky pesničky. Naprávam falošné tóny a to, že ich všetky nepoznám, listovaním v atlasoch. Mám plné ruky práce a vôbec nemám čas.
Chodím si tu ako dáky utečený svätý za dedinou, nadychujem sa, akoby som mala len prvýkrát nos, načúvam, zbieram vtáčie trilky do zásoby, želám si, aby ma niečo zdržalo, nejaký neznámy zvuk, trilok či čvirik, ktorý nepoznám, pravdaže, vždy môžem odísť aj vrátiť sa, spočítať známe trilky a doplniť ich neznámymi. S vtákmi ma je viac. Vidím ich, počujem a viem, ako vonia vtáčie hniezdo aj perie, čo sa pára do perín, viem, ako vonia holubník.
Plastové fľašky, papiere, ľudské stopy, ktoré zahladzujem tým, že ich zodvihnem, no nehnevám sa, naopak, pomyslím si, ako dobre, že sem ľudia chodia. Zdvihnem „odpad“ ako poštu, ktorú mi ktosi posiela. Naplním vrece a až vtedy sa mi zatočí hlava – koľko takýchto správ každý deň pošleme! To sú esemesky aj statusy!