Vznikla, keď sa básnik možno vracal popod Michalskú bránu po jednej z dlhých nocí vo vieche, pohľadom hladkal malé Karpaty, obdivoval ruinu prastarého hradu nastavujúceho tvár Panónii, v ktorej hrudi sa kdesi stále ozýval dupot sarmatských koní valiacich sa z Kaukazu, keď načúval zrána ešte pokojne tečúcemu do zelena hrajúcemu Dunaju, ktorého „vlečka sa vnára do mora“, ako napísal už ktosi celkom iný, španielsky básnik Federico García Lorca, snívajúc o „vzdialených svetlách Hungárie“ v básni Malý viedenský valčík.
„Ó, cigánske mesto! Kto ťa uvidel a v mysli nemá? Hľadajte ho v mojom čele, hra luny a piesku, biedna“, písal o svojej utrápenej Granade. Keď prišiel do Havany, zdala sa mu „žltá ako Cádiz, ružová ako Sevilla a zelená ako Granada s jemnou, rybacinovou perleťou.“
Orient je realita zázračna, vravieval Marco Polo, keď opisoval mestá na Ďalekom východe. Zámerne hovoril o zázračne, nie o zázraku, vediac, že na zázraky zvyknutý západný človek skutočnosti neuchopiteľného zázračna neverí.
Italo Calvino, ktorý rozhovory Marca Pola a Kublajchána začlenil do svojich slávnych Neviditeľných miest, vedel, že táto zázračná skutočnosť miest nespočíva v tom, čo sa dá vidieť a ohmatať, ale v ich neviditeľnej, stáročnej pamäti, uchopiteľnej asi tak, ako chumáč bodliaka unášaný melancholicky kvíliacim vetrom z rozprávky Tisíc a jednej noc nad príboje oceánu, v ktorých sa utopí… pri Lisabone.
Existuje vôbec Lisabon? Krehká víla stratená v tvojich sépiových očiach. Sardinka samoty, symfónia žiadze vytesaná do pamäte, arabský smútok vtesnaný do kadidla, melanchólia túženia v oblakoch clivej hudby, Kristus cudzích nádejí, rieka plynúca v duši ligotajúc sa za horizontom. Biela čajka v záhyboch čiernej peleríny.
Mesto sa vznáša ako prelud, ku ktorému keď sa priblížime, rozpadne sa na miliardu zrkadlových črepín. Múry vystlané maurskými azulejos, mikrokozmy pamäte a všetkých lások sveta, strácajúcich sa so škrekom čajok v nekonečne. Ešte aj dlaždice vpršané do unavenej zeme sa vznášajú na vlnách oceánu. Ďalej, ďalej, ďalej! Zem! Zem! No bolo by správnejšie zvolať: „Nebesá! Nebesá!“ spolu s Luísom Camõesom.
„Čím by som bol bez teba, moja Havana?“ Pýta sa kubánsky básnik Fayad Jamís. Mestá sú ako ľudia. Tie, ktoré ľudia tvarujú svojou láskou, uchovávajú túto lásku a odovzdávajú ju v toku času komukoľvek a kdekoľvek, kto len vie tú neviditeľnú krásu vidieť.
„Ak ti vravím, že mesto, ku ktorému smeruje moja cesta, je nesúvislé v priestore i čase, nesmieš si myslieť, že ho možno prestať hľadať“, hovorí Marco Polo Kublajchánovi. Ako píše Calvino v Neviditeľných mestách, rozpráva mu o mestách odlišných premenlivých tvárí, ale v podstate hovorí len o jedinom meste, o rodných Benátkach.
A ja? Čím by som bola a ako by som všetky tie krásne neviditeľné mestá videla, keby som vpísanú v čele nemala teba, moja Bratislava, o piatej ráno?