Stojí však zato sa pri tomto slogane pozastaviť a skúsiť pochopiť, čo pre našincov znamená, ak vzývajú bôžika vlastenectva, a hovoria – hoci aj inými slovami – to isté: Slovensko na prvom mieste.
Pre menšiny je to „šanca na rovnaké šance“, pre chorých kvalitná a dostupná zdravotná starostlivosť, pre ľudí s hendikepmi bezpečné a bezbariérové miesta, kde žijú, pre rodiny s deťmi azda školstvo, z ktorého deti nevyjdú ako necitliví hlupáci bez názoru, vystavení vplyvom rodoľubov najhrubšieho zrna.
Inak povedané, pre každú a každého z nás znamená pocit hrdosti na svoju krajinu v každej životnej fáze a situácii niečo iné: to, čo je pre nás v danej chvíli to najdôležitejšie. A nad tým všetkým stojí možnosť niekde bývať a dôstojne žiť.
Rozmýšľam o ľuďoch z môjho okolia, o sebe, i o tých, o ktorých sa hovorí najmä v čase vianočných sviatkov v súvislosti so zvládaním zimy a podávaním teplých polievok. I o tých, pre ktorých je zviditeľnenie sa v tomto období také… marketingové.
Rozmýšľam o ľuďoch, o ktorých okrem zimného obdobia nie je počuť, a ak, tak iba preto, že prekážajú na miestach, kde sa zdržujú. Napríklad v bratislavskom Zátiší. Opustené garáže sa na mnoho rokov stali domovom pre desiatky ľudí, ktorí skončili na ulici. Dnes sa garáže likvidujú a s nimi aký-taký „normálny“ život jeho – často starších a chorých – obyvateliek a obyvateľov. Lenže miestni ľudia bez – iného – domova nemajú kam ísť.
Mnohohlasný nadradený kánon bez štipky obyčajného súcitu narúšajú aspoň mimovládky, ako je streetworkerový Vagus s jeho kaviarňou Dobre&Dobré, Proti prúdu s pouličným časopisom Nota bene, Divadlo bez domova, cirkevné organizácie a ďalšie.
Mimovládky sa však môžu aj roztrhať, ale kým do hry nevstúpi štát so systémovým riešením, totiž s dostupným nájomným a sociálnym bývaním, dovtedy budú ľudia žiť na ulici a dovtedy bude štát (teda my) pred sebou tento problém tlačiť a financovať jeho dosahy. Áno, štát – pretože bezdomovectvo nie je iba problémom tých, ktorých sa osobne týka, ale najmä systému, ktorý ich dostal na ulicu – a nechal ich tam.
Jeden z mojich priateľov sa „vďaka“ nedávno diagnostikovanej epilepsii dostal do špirály, z ktorej bez pomoci niet návratu. Z polovičného invalidného dôchodku neutiahne drsné bratislavské prenájmy, s obávanou chorobou si nevie nájsť prácu, hoci predtým pracoval u jedného z mobilných operátorov. Rodinu, ktorá by mu dokázala pomôcť, nemá. V nešťastí má aj kúsok šťastia: môže legálne bývať v záhradnej chatke. Bez elektriny a v zimnej sezóne aj bez vody. Čo myslíte, ako dopadne?
Takže Slovensko na prvom mieste? Ak bude pri všetkých (opakujem, pri všetkých!) svojich ľuďoch stáť vtedy, keď to potrebujú, nie iba v čase podávania daňových priznaní, tak okay, beriem.