Zamestnanci psychiatrickej liečebne na Cajle chodievali manifestovať do Pezinka. Mama zostávala doma. Ráno vyšikovala tatka do sprievodu. Vždy hral v niektorej z dychoviek. Potom aj nás so sestrou s mávadlami. Keď bola u nás babička, urobili nám na raňajky vždy cigánsku, aby sme si ju nikde „nemuseli dať".
Popoludní sme chodievali do nášho domu na kopci – hamrštílu, ale keď bol majáles, išli sme tam. Vždy 1. mája mi bola zima. A hanbila som sa kričať pred tribúnou Nech žije Prvý máj a Chceme žiť v mieri… Raz sme niesli viacerí ťažký transparent Nech žije KSČ. Najviac sa mi páčili mávadlá. Tie sme vyrábali s pánom učiteľom na pracovnom vyučovaní z tvrdého a krepového papiera. Nesmeli sme sa s nimi biť. Aj tak sme sa nimi ovaľovali po hlave a čapcovali jedna radosť. Medzi nami chodila triedna a fackovala nás.
Na gymnáziu som Prvý máj úplne neznášala. Bola som nešťastne zamilovaná, bez šance na stretnutie. Tešila som sa len na cigánsku, ktorú som si akože nemusela dať a na kofolu zo stánku. Keď sme mali šťastie, mali aj červenú malinovku v priesvitnom vrecúšku. Tú mávali iba na spartakiáde, ale niekedy aj na Prvého mája. Na spartakiáde som bola náhradníčka, sedela na lavičke a nadájala sa do nemoty tou malinovkou a čakala, či si niekto nezlomí nohu. Nezlomil si ju nik. Ešte aj na 1. mája šli moji spolužiaci v tej zime v spartakiádnych úboroch a pred tribúnou predvádzali kúsok „zostavy“. Tam sme sa konečne predviedli aj my náhradníci. Snažili sme sa to nepokaziť, akoby na tom záležalo.
Jeden náš známy 1. mája zomrel. Šiel variť púpavový med, a zrazu v kuchyni, bác ho o zem. Jeho dcéra nikde nikoho nemohla zohnať, všetci demonštrovali. Stála na balkóne, okolo vyhrávali dychovky a ona plakala. Úplne si to viem predstaviť.
Majáles býval v Modre v horárni u Hrnčíra. Okolo rástli konvalinky. A v lese ste mohli hrať kolky. Vyhrávala muzika, kovová guľa sa s rachotom rútila dreveným žliabkom a ramovala kolky. Naši spolužiaci ich chlapom stavali a mudrovali, čo ako by sa malo. My sme okukovali spolužiakov. Večer v lese zostala tma. V skupinkách sme šli dolu do Modry a zhovárali sa. Voňali konvalinky a hocikde sme našli salamandru škvrnitú. Tých bolo kedysi ajajaj.
Na gymnáziu to malo všetko iné grády! Sprievod sa nacvičoval na školskom dvore. Chybný krok znamenal buzeráciu a krik. Ale nemuseli ste byť na vyučovaní. A niekedy to bola sranda. V osemdesiatom deviatom som sa vydala. Raz na Prvého mája som videla v dokumentárnom filme amerického básnika Allena Ginsberga na návšteve v šesťdesiatych rokoch v Prahe. Recitoval a na hlave mal veniec z kvetov. Bol kráľ mája. Taký Prvý máj by som brala.
Predvčerom som urobila dcére cigánsku, počúvali sme v záhrade kukučku, ktorá sa ozývala spoza humien a vypleli sme jahody. Už kvitnú.
A ozaj, naša babička rada pozerávala na prvomájový sprievod v televízii. Dávali priamy prenos z Prahy. Vždy povedala: „No, kocifíri, smradi, kukáte, čo?“ Niečo podobné som si večer pri správach pomyslela aj ja!