Svokrovci ju mladučkú s dvoma deťmi „odcokovali“ z Ilavy nazad do Čeklísa k rodičom, vlaky nechodili, napokon jej pomohli cudzí ľudia, u ktorých bývala aj s deťmi v lese. Tato mal rád mapy a históriu. Keď išiel film o vojne, museli sme so sestrou čušať. Hovoriť mohol iba on a babička. Ani tá niekedy nie.
-Pozeráš Vinco? Niečo som sa chcela opýtať.
-Pozerám, ticho, potom sa opýtate.
-Tak som si myslela, zišiel by sa vám gauč a kreslá.
-Babka, potom mi to poviete, pozerám.
Na obrazovke Hitler. A potom vlaky plné ľudí.
-Taký béžový poťah, aby vám to pasovalo ku kobercu. Alebo hnedý?
-Béžový, alebo hnedý, teraz mi to nevyprávajte.
-Šak ty by si to neplatil. Ja by som vám ten gauč s tými kreslami kúpila. Len niekto musí ísť a vybrať.
-Babka, kúpte si čo chcete, nevyrušujte.
-Nie, čo chcem, vy potrebujete gauč a kreslá! Len neviem aké. Hnedé alebo béžové?
-Babka, kúpte si aj elektrické!
-Šak si kúpim, aj elektrické! – hovorí hrdo babička.
Prišla z kuchyne mama. Vysvetlila, že na elektrickom kresle sa v Amerike popravujú zločinci, vypla tatovi film, ten nazlostený odišiel a babička sa rozplakala, že ju zať chce popraviť. Naša Modra bola oslobodená prvého apríla 1945. Zo školy sme niesli veniec k domu, v ktorom sa narodila akademická maliarka Vierka Kraicová. Mal tam štáb maršal Malinovskij. Tatova sestra teta Beta mu zašívala nohavice. Prišli po ňu na Dubovú vojenským autom. Nik im nerozumel, ale hľadali našu Betu, krajčírku. Musela nastúpiť do vojenského auta a odviezli ju niekam do Modry.
Priniesli ju do domu pána Jaromíra Kraica, mimochodom prvého kronikára mesta Modra. Tam bolo veselo. A maršal Malinovskij mal roztrhané nohavice. Teta Beta mu ich zašila a odviezli ju domov. Prvého apríla sme sa v škole neučili. Robili sme si z učiteľov prvý apríl, šli sme k domu pána Kraica a počúvali o maršalovi Malinovskom. Vždy som porozprávala, že mu naša teta Beta zašila gate. Moje rozprávanie sa nikomu nepáčilo.
A popoludní k pomníku padlých hrdinov, kládli sme vence, spievali ruské piesne.
Raz večer sme so sestrou obrovský veniec červených klinčekov priniesli domov babičke. Z lásky! Mama s tatom zalamovali rukami a v noci ten veniec niesli nazad. Smiala sa iba babička. V pondelok som pozerala Bondarčukov film Osud človeka. Na všetky tie filmy a knižky o vojne som si spomenula. Akoby to bolo včera, čo tato komentoval s cigaretou v ruke všetky tie filmy. Veď on sa počas vojny narodil, zažil naozajstnú biedu aj straty, aj babička a mama, ktorá osirela.
Šolochovova knižka je krásna. Aj ten film. Nekonečný smútok, bieda a škaredá a zlá vojna. Európa je slobodná, ale niektoré z tých „našich“ – babičkiných a tatových filmov by som povinne premietala namiesto dejepisu školách, alebo namiesto filmov, na ktorých v nákupných centrách v pohodlných kreslách strácame čas, aby sme nezabudli, že aj pred nami tu žili ľudia. A niekomu by nepomohlo ani elektrické!