Odborári upozorňovali na odchod pracovných miest do „lacnejšieho“ zahraničia, environmentalisti na vývoz znečistenia do krajín s laxnou legislatívou, humanitárne organizácie na hrozné pracovné podmienky či detskú prácu, ľavicoví aktivisti kritizovali kapitalizmus, ktorý globálne nerovnosti nerieši, ale využíva na maximálny zisk. Odpoveďou boli policajné kordóny, vodné delá, slzotvorný sprej a obvinenia z radikalizmu.
Kritika globalizácie sa v tom čase v oficiálnom diskurze nenosila. V lepšom prípade bola považovaná za dôsledok nepochopenia alebo iracionálneho „strachu z nového“.
O desaťročie a pol sa však varovania kritikov globalizácie napĺňajú. Priemyselné pracovné miesta sa presunuli do lacnejších krajín. Napriek existencii nových technológií výroba znečisťujúca životné prostredie častokrát nezmizla, len sa presunula na miesta s menej prísnou legislatívou.
Ekonomická globalizácia a technologické zmeny pomohli vytvoriť veľké bohatstvo – no zároveň posilnili jeho nerovnomerné rozdelenie.
Jedným z politických dôsledkov bol rast nacionalizmu a extrémizmu. Aj preto je dnes možné počuť kritické slová na Svetovom hospodárskom fóre v Davose (pravda, od slov k činom je veľmi ďaleko), mení sa postoj (či aspoň rétorika) európskych inštitúcií a vlád. Globalizácia svetovej ekonomiky už nie je nevyhnutnou budúcnosťou, ktorú treba len lepšie pochopiť (možno vysvetliť) a akceptovať.
V stredu zverejnila Európska komisia dokument o budúcnosti globalizácie a spôsobe, akým sa má k nej EÚ postaviť. Pozitívom je zmena postoja: kritika už nie je dôsledkom „nepochopenia“ prínosov, ale reakciou na konkrétne negatívne dosahy. Cieľom nie je globalizáciu lepšie vysvetliť, ale efektívnejšie regulovať.
Z vnútroeurópskeho hľadiska to znamená predovšetkým tri vzájomne prepojené veci. Prvou je efektívnejšie a spravodlivejšie, zdaňovanie. Súčasné systémy zvýhodňujú majiteľov kapitálu – aj vďaka daňovým rajom a medzerám v zákonoch, ktorými pretečie veľká časť príjmov a majetku bez zdanenia.
Stabilnejšie verejné rozpočty vytvoria priestor na financovanie efektívnych sociálnych politík. Tie totiž nie sú „bremenom“, ktoré treba minimalizovať. Sú investíciou do odolnosti voči ekonomickým otrasom a poistením pred politickou nestabilitou.
Nakoniec, sociálne politiky budú efektívne, ak sa prispôsobia realite jednotného trhu. Pravidlá o minimálnej mzde, pracovných podmienkach a pod. už nemožno vytvárať len na národnej úrovni. Začať možno pri sektoroch, ktoré sú svojou povahou medzinárodné – digitálna ekonomika, preprava tovarov, a pod. No v konečnom dôsledku bude spoločný trh potrebovať spoločnú sociálnu reguláciu.