Šanca dostať šancu

18.05.2017 16:00

Vyrozprávam vám dnes jeden príbeh. Taký dlhý ako jeden ľudský život. A na konci príbehu sa vás na niečo opýtam.

Bola som behať. Pod bratislavskými Dlhými dielmi, medzi Karlovou Vsou a Dúbravkou. Domáci, psičkári, bežkyne i záhradkári vedia, že v tých končinách žijú, ukrytí v lese, doslova pár metrov od „civilizácie“, ľudia bez domova. Vídam ich tam aj ja. Ale v ten aprílový deň ma jeden z nich oslovil. Potichučky. „Hanka?“ Spoza zanedbaného strniska, z vychudnutého tela, vo veciach, ktoré už dlho nevideli pračku, hoci nepáchli, zo šiltovky, ktorá pamätala lepšie časy, z každého pohľadu sálala neistota, ale skúsil to ešte raz: „Hanka?“

Pristavila som sa, lebo ak poznal on mňa, mala by som poznať aj ja jeho. Nespoznala som ho, ani keď sa pripomenul menom. Miro. Až po čase mi začal niečo hovoriť jeho úsmev. A Miro po troške rozprával. Potreboval prehodiť pár slov. A potreboval objatie.

Minulosť, ktorá nás spájala, bola tou klasickou minulosťou kamarátstiev z videnia, ahoj, čau. A zrazu je Miro v mojom živote takmer každý deň. Jeho príbeh je na zaplakanie „banálny", ak by sme sa naň pozerali z „výšin“ nás, ktorých kapitalizmus ešte nezomlel, lebo (zatiaľ?) nedostal príležitosť.

Miro mu však dôvod nedal tiež. Zato okolnosti áno. Pár rokov po štyridsiatke, v roku 2012, Mirovi diagnostikovali epilepsiu. A potom už bol „zošup“ rýchly. Pridala sa depresia, úzkosti a panické ataky, dlhodobá liečba, invalidita, strata práce, strata dostatočného príjmu, strata bývania. Miro sa kvôli epilepsii a následným neprekonateľným existenčným ťažkostiam dostal do bezdomoveckej špirály, z ktorej bez pomoci niet návratu. Z polovičného invalidného dôchodku neutiahne drsné bratislavské prenájmy, s obávanou chorobou si nevie nájsť prácu, rodinu, ktorá by mu dokázala pomôcť, už nemá. V nešťastí má však aj kúsok šťastia: môže legálne bývať v záhradnej chatke. Bez elektriny a v zimnej sezóne aj bez vody!

Do ďalšej zimy by mal byť z chatky preč – kým ešte sám seba vníma ako človeka so svojou dôstojnosťou, ktorá mu nedovolí prestať sa o seba starať, nedovolí mu žobrať, chodiť v MHD načierno či nebodaj kradnúť. A preto živorí. A preto potrebuje pomoc.

Človek, ktorý celý život pracoval, odvádzal dane a odvody – a keď by mala prísť pomoc od štátu, tá prichádza iba nepatrná. Nedostatočná. Nájomné sociálne bývanie by mu zachránilo jeho svet a dôstojnosť. Lenže Bratislava, a vlastne celé Slovensko, sa sociálnym bývaním príliš nezapodieva. A ak sa o to aj pokúša, obratom narazí na odpor miestnych obyvateľov. A ľudia ako Miro ostávajú na ulici. Len preto, že ochoreli…

Miro mi každý deň chtiac-nechtiac pripomína, aké je ľahké ocitnúť sa odrazu v ľadovej vode bez záchranného kolesa. A že ak sa my (vy) staneme (stanete) tým záchranným kolesom, nielen Mirove, ale aj každé naše ráno je lepšie ako to včerajšie. Vďaka Mirovi. Lebo pomáhať je zázrak. Pre obe strany. A už len tá záverečná otázka. Naozaj podpíšete petíciu, ktorá chce vo vašom okolí zabrániť výstavbe nájomných sociálnych bytov?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Bratislava #človek #práca
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

19,99
Flower pot rose powder pink S

Flower pot rose powder pink S

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk