Nemecká kancelárka je zrazu prístupná zmene zmlúv. Časť nemeckého politického mainstreamu v SPD začína aspoň diskutovať o vzdaní sa dogiem vo vzťahu k eurozóne.
Odsuňme nateraz nabok problémy, ktorým bude nový francúzsky prezident čeliť na domácom fronte. Sociálno-liberálne pokusy o „kapitalizmus s ľudskou tvárou“ nesú vlastné protirečenia, špeciálne v súčasnosti poznamenanej rastúcimi nerovnosťami a politickým vylúčením. Zamerajme sa na Macronove plány v Európe. Môže uspieť tam, kde Hollande tragicky sklamal? Dokáže presvedčiť Berlín, že zásadná reforma menovej únie je podmienkou na udržanie prosperity, nie neistou odmenou za liberálne „štrukturálne reformy“?
Nemecký minister zahraničných vecí Sigmar Gabriel prišiel s návrhom reformy menovej únie, ktorý akoby opísal od Macrona: okrem iného v ňom navrhuje vlastný rozpočet a ministra financií eurozóny. Nemecko by podľa Gabriela malo mať odvahu spochybniť svoje postoje voči menovej únii a snažiť sa o kompromis s Francúzskom, ktorý by stabilizoval jej architektúru. Z jeho strany to nie je ojedinelý výstrel. V roku 2015 – ešte ako minister hospodárstva – priniesol pár zaujímavých návrhov na reformu eurozóny. Ich spoluautorom bol jeho vtedajší francúzsky rezortný kolega. Nik iný, ako Emmanuel Macron.
Vyzeralo to takmer nádejne. Berlín bol v posledných rokoch hlavnou brzdou snáh o potrebné reformy: od vytvorenia eurobondov, cez funkčnú bankovú úniu až po spoločný rozpočet… Jeho súčasná pozícia je tancovaním na hrane. Nemecko z existencie eura profituje. Zároveň ho pomáha udržiavať v stave permanentnej krízy.
Že to s „nemeckým precitnutím“ nebude také jednoduché, ukázala okamžitá reakcia ministra financií. Podľa neho by bolo nesprávne si myslieť, že francúzsko-nemecký vzťah „potrebuje novú kapitolu“. Inak povedané, Schäuble trvá na presadzovaní doterajšej línie. Žiadne hľadanie kompromisov, ktoré by mohli viesť k fiškálnemu federalizmu.
Veľa tak bude závisieť od výsledku nemeckých parlamentných volieb. Šance na vládu bez konzervatívnej CDU/CSU sa zmenšujú. Krajinské voľby ukazujú, že nemecká sociálna demokracia potrebuje na úspech viac, než len „Schulzov efekt“. Napríklad politický program, ktorý by ju odlíšil od stredo-pravých strán.
Keďže najpravdepodobnejším scenárom je vláda, v ktorej budú aj konzervatívci, rozhodujúce sú tri ďalšie otázky: či a v akej pozícii sa v nej ocitnú nemeckí sociálni demokrati, a najmä, akú pozíciu v budúcej exekutíve si udrží skupina okolo Wolfganga Schäubleho.
Znie to ako príliš veľa „ak“: ak SPD zmení doterajší postoj k eurozóne a prijme potrebu fiškálneho federalizmu, ak uhrá dobrý volebný výsledok a v novej vláde bude mať silné postavenie, ak bude Schäubleho vplyv obmedzený… Táto slabá nádej je však asi poslednou šancou, že iniciatíva na pozitívnu reformu menovej únie (a EÚ) vzíde z politického mainstreamu.