Branné cvičenie bolo vlastne akýmsi zlým výletom. Možnosť vypadnúť zo školy, tešiť sa, že nie je vyučovanie, ale v lese napokon zistiť, že ste sa s tou radosťou prerátali, žiadna sranda, vojna nie je kojná!
Na hodinách brannej výchovy nám merali nosy. Strašná sranda. Skoro taká veľká ako vyvaliť sa po schodoch pred školu v plynovej maske. Tie boli zaprášené, smrdeli ako čert, či ste si ventil otvorili, alebo nie. Odrazu sme mali všetci choboty, strašná prča! Na inej sme zašívali bábu Anču, ktorú sme hocikedy fačovali hlava nehlava. Znudený učiteľ pozeral von oknom, my sme „drandžírovali“ Anču, keď zazvonilo, Anča sa „porúčala“ a odniesli sme ju do kabinetu.
Na gymnáziu to malo iné grády. Cez brannú výchovu sme chodievali tračovať po meste. Na zmrzku, do cukrárne, do parku, fajčiari na jazierko na cigu. Keď si nás všimol riaditeľ, mraky nad naším ničnerobením sa stiahli a počas vyučovania sme trénovali poplach, koordinovaný odchod do bunkra po schodišti, ale „bez vresku, aby sme nerušili vyučovanie v ostatných triedach“. Bez vresku znamenalo, že sme sa rútili dolu schodmi v záchvatoch smiechu, strkali sa a najviac reval náš profesor, ktorý kričal: „Ticho tu bude!“ Inokedy nás vzal do svojej záhrady, aby okolo školy bolo ticho. Tam sme vykonávali drobné záhradnícke práce. V triednej knihe zápis: používanie dlahy!
Najväčšia sranda bola vždy s nosidlami. Kto koho ponesie a kam. Chalani si dávali hobla! Učiteľky cigu. A v daždi sme si premietali filmy o prvej pomoci, o parašutistoch, ktorí sa vedia orientovať úplne všade a na začiatku takej „upršanej“ brannej sme museli mať pripravené výstrižky z novín o aktuálnej politickej situácii, najlepšie o tom, ako nepriateľ číha za rohom, aby sa to dalo neskôr rozvinúť v priebehu hodiny, aby sa tým zdôraznila potreba nedrichmať a byť pripravený! Vonku pršalo, na obrazovke sa v blate plazili naši rovesníci zo Sovietskeho zväzu, ktorí nám smradom z Modry ukazovali ako sa svedomito pripravovať na život.
Buď pripravený!
Vždy pripravený!
Tak sme sa zdravili na začiatku a na konci hodiny. Len sa mi zdá, že sme s tou brannou výchovou nevedeli dosť dobre naložiť. Celkom by ma zaujímalo, kto bude nepriateľ dnes. My sme sa chystali na nepriateľov zvonka, ale „vedeli“ sme, že aj vo vnútri nášho štátu nejaký je, a ten to rozkladá zvnútra. Celá branná výchova mi pripadá ako riadny nezmysel. Zmena v školstve sa nemá diať tak, že prilepíme nejaké hodiny, nakážeme modré perá, predpíšeme typ písma a pridáme hodiny dejepisu. Od základov treba zmeniť všetko, len vtedy budeme pripravení! A to dobré sa zachová. Z vlastnej skúsenosti totiž viem, že ak chceme zachovať to, čo meniť nechceme, treba zmeniť všetko!