Čo si za peniaze (ne)kúpime

26.05.2017 09:00

Mýty o megasociálnych dávkach rómskych nezamestnaných žien a mužov neplánujem znova a znova vyvracať. Každý empatický človek musí chápať (a cítiť), že žiadna mama, žiaden otec by nenechali žiť svoje deti v pomeroch, v akých vyrastajú rómske deťúrence z osád, ak by to čo len trochu mohli ovplyvniť.

A takisto každý súdny človek vie, že sa miestna humanitárna katastrofa, porovnateľná iba s biedou tretieho sveta, nemusí nutne týkať iba „osadníkov“. Samozrejme, je ľahšie zavrieť oči, ako nastaviť systémovú záchrannú sieť tak, aby skutočne pomáhala – teda aby aj tí najchudobnejší (čítaj najviac stigmatizovaní), Rómovia, Rómky a ich deti, prípadne ľudia bez domova či s ťažkými zdravotnými znevýhodneniami, mohli dôstojne žiť.

A viete čo? Možno si treba pripomenúť, čo to znamená – dôstojne žiť. Je to jednoduché: môcť žiť radostne a v zdraví. Tak aby nás denne nedrvil strach zo zajtrajška. Mať prácu a z odmeny za ňu si užívať bežné „vymoženosti“ dneška: výživné jedlo, pitnú vodu, elektrinu, toaletu, posteľ a aspoň aké-také súkromie.

A k tomu „to ostatné“. Rovnako dôležité ako strecha nad hlavou a jedlo. Ráno vstaneš, pustíš si rádio, dáš si rannú kávičku a malé raňajky. To isté – s obmenami – sa deje tvojim blízkym. A potom sa rozpŕchnete do školy a do práce.

Večer má každý svoj program, v ideálnom svete sčasti spoločný a príjemný. V tom istom ideálnom svete je domáca práca (pre niektorých – prevažne mužských – členov domácnosti často neviditeľná, respektíve viditeľná až keď nie je urobená) rovnomerne rozdelená a bez stresu zvládnutá k spokojnosti a pohodliu všetkých „v baráku“.

A potom to príde. Niekto siahne po počítači, niekto po knihe, niekto ide do divadla, do kina, na pohárik, niekto si ide zabehať, zahrať volejbal, zajazdiť na bicykli, mnoho z nás si najradšej pustí „telku". A keď vypukne víkend a vonku je krásne, zbalíme sa a vyrazíme.

Do plecniaka, do košíka, do auta, primerane našim možnostiam, naložíme jedlo, pitie (knihu, časopisy, mobily, deku, vodnú pištoľ, lyže, korčule, kolobežku, gps, kraťasy, bundu, loptu, čo všetko ešte?) – a tradááá za zážitkami. S otvorenou peňaženkou.

Veziem sa na bicykli, šťastná, že mám voľno, že môj nový bicykel je taký pekný a foťák taký dobrý, že na jednom zo záberov vyzerá osobný prístav ako delta Mekongu, že si vychutnávam „popíkovú“ hudbu z minulého storočia. Zastavím sa na pečeného heika a kofolu, prehodím niekoľko príjemných slov s úplne cudzími ľuďmi.

Výletnícka pohoda, pocit vďačnosti, že to všetko môžem… A teraz sa vráťme po jednotlivých odsekoch naspäť – na mysli s otázkou, či toto všetko je možné bez peňazí. Jedlo, bývanie, vzdelanie, kultivovanosť, dokonca i zdravie, radosť a pohoda (ak nie sme budhisti) sa dajú takmer výhradne iba kúpiť, žiaľ, tak to je.

Zdá sa, že práca pre všetkých, dostatočná pláca a funkčné záchranné siete, až taký (navonok) jednoduchý môže byť recept na domáce šťastie. A neklamať a nekradnúť. Sociálny štát na slovenský spôsob by to už mohol konečne pochopiť.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rómovia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk