Teraz je moderné o všetkom trochu nezáväzne a nonšalantne pohovoriť, problém takmer žiaden, veď je nás veľa, ale ľudia si u nás kľučky ani knižky z rúk netrhajú…
Ako to bolo pred rokom 1989, keď v každom meste, každej škole aj v každom podniku bola knižnica, ale niektoré knižky boli zakázané, a ako je to dnes, keď sa môže čítať všetko, čo vychádza? Napriek tomu, akoby tu v tých knižniciach niekde niečo „posmrdkávalo“…
To posmrdkávajúce sa zabalí do celofánu, nazve sa to všelijako a potom sa o tom debatuje. Z akých zdrojov ste financovaní? Máte vyhovujúce moderné priestory? Pracujete ako komunitné centrum? „Velice“ moderný výraz v súvislosti s knižnicami! Čo okrem štandardných služieb vaša knižnica svojim klientom ponúka? Klient je tiež veľmi obľúbený terminus technikus!
Nuž, pri tyči ešte netancujeme, ale inak všetko! Priestor v diskusii je vymedzovaný moderátorom, ktorý má všetko naštudované, kolegami z iných knižníc a ďalšími kolegami, ktorí sedia v hľadisku.
A tak sa vlastne nejako nehodí povedať, že knižnice, ktorých máme toľko, si podľa mňa aj dnes hľadajú svoje miesto v spoločnosti a bojujú s tým, s čím bojujú aj školy, aj nemocnice, aj celá táto hlúpnuca spoločnosť – s nezáujmom. Nemôžeme predsa v mladých ľuďoch a deťoch, tam vidím budúcnosť knižníc, prebúdzať záujem o vec, na ktorej ani nám nezáleží. Nestačí pridať hodiny dejepisu a literatúry, keď sú nám ukradnuté.
Z vlastnej skúsenosti viem, že teraz sú moderné diskusie na tie najneuveriteľnejšie témy, akcie od výmyslu sveta, čitateľské maratóny, keď jeden číta a ostatní spia, čítanie v noci, v parku, na cintoríne, na jednej nohe, dolu hlavou, hlavne inak a inde, ako sme si zvykli, len akosi tam väčšinou kdesi na začiatku chýba záujem o vec, a tou je literatúra!
Nepomôže nám ani Písmo sväté, keď tí, čo podobné služby ponúkajú a akcie organizujú, nebudú mať záujem o literatúru. Ani láska bohužiaľ nie je prenosná, ale záujem o vec, o železnice, chrobáky, lietadlá alebo aj literatúru je prenosný! Knižnica môže sídliť v suteréne starej fabriky, mať nevyhovujúce priestory, ale ak sa v nej stretne mančaft, ktorý kope rád a dobre, dajú gól!
Keď som začala robiť v knižnici, „prifarila“ som sa celkom neoficiálne ku knihovníkom. Neštudovala som knihovedu, ale vlastný raťafák mi hovorí, že záujem o literatúru a prácu v knižnici sa naučiť nedá. Prebudiť sa dá, je nákazlivý, ale na to treba dobrého nosiča nákazy zvanej literatúra. A tí nám v knižniciach chýbajú ako soľ. Všetko ostatné sa dá naučiť aj kúpiť.
Ako môžeme chcieť od ľudí, aby radi chodili niekde, odkiaľ by sme najradšej aj my knihovníci ušli! Na záver som dostala otázku, čo by som si v súvislosti s tou „našou“ knižnicou do budúcnosti želala.
No, neviem si spomenúť na vtip, ktorý som kedysi počula, ale pamätám si jeho pointu: „…manželke poviem, že som u frajerky, frajerke, že som u manželky a šup ho do knižnice!“ Zopár takých čitateľov!