Zmena postavenia ECB, vytvorenie stabilizačného mechanizmu, rozhodnutia o bankovej únii a tak ďalej uhasili najhorší požiar. Získali čas na ďalšie zmeny. Opäť sa naštartoval hospodársky rast, miera investícií stúpa, nezamestnanosť klesá. Podpora eura vo verejnej mienke je viac ako 70 %. A opäť sa oň začínajú zaujímať aj krajiny mimo eurozóny, napríklad Česko.
Existuje však aj menej optimistický pohľad. Hoci Le Penová vo voľbách prehrala (a spochybňovanie eura jej, podľa všetkého, nepomohlo), dostala viac hlasov, ako mohol doteraz kandidát krajnej pravice dúfať. V ďalšej veľkej krajine, Taliansku, môžu v predčasných voľbách uspieť strany, ktoré otvorene spochybňujú členstvo v eurozóne. Akýkoľvek politický otras v jednej krajine bude mať okamžite dosah aj na ostatných.
Protikrízové opatrenia boli v lepšom prípade kupovaním času. V horšom ich dobudovanie narazilo na politické prekážky (odpor nemeckej vlády proti dotvoreniu bankovej únie), či priamo prispievajú k prehlbovaniu rozdielov medzi ekonomikami eurozóny (nastavenie pravidiel koordinácie hospodárskych politík, fiškálne pravidlá a pod.)
Výsledkom je veľmi nerovnomerné rozdelenie nákladov a ziskov. Nejde pritom len o rozdiel sever-juh. Tzv. štrukturálne reformy, presadzované ako spôsob zvýšenia konvergencie medzi ekonomikami eurozóny, a škrty verejných výdavkov (vedúce k obmedzovaniu sociálnych služieb) prenášajú bremeno nákladov najmä na pracujúcich, resp. strednú triedu. Dokonca aj nákup dlhopisov ECB – pravdepodobne najdôležitejší dôvod čiastočného ústupu krízy – mal sekundárny redistribučný efekt: zvýšil majetok najbohatších.
Nič z toho však nie nevyhnutným dôsledkom existencie menovej únie. Je to len výsledok jej súčasnej inštitucionálnej štruktúry, pravidiel fungovania.
V stredu vydala Európska komisia dokument o možnej reforme eurozóny. Pozitívom je, že reaguje na nedostatky eurozóny vo všetkých oblastiach: od nedokončenej bankovej únie, nedostatočnej konvergencie medzi ekonomikami, po nedostatočne demokratické a efektívne rozhodovanie. Obsahuje aj politicky odvážnejšie nápady: spoločné dlhopisy, európske poistenie v nezamestnanosti, rozpočet eurozóny.
Od nápadov k realizácii je však dlhá cesta. A v tom je hlavné riziko. Reforma eura môže zastať na polceste. Zlepšia sa nástroje na vymáhanie rešpektovania spoločných pravidiel v rozpočtovej oblasti alebo v rastúcom počte hospodárskych politík, no rozhodovanie zostane technokratické. Nevzniknú žiadne nástroje efektívneho prerozdeľovania bremena verejného dlhu, následkov hospodárskych otrasov či výhod plynúcich z existencie spoločnej meny.
Nevyrieši sa tak základný problém eurozóny: zlučiteľnosť jej súčasného fungovania s cieľom lepšej, férovejšej spoločnosti.