Tie vytvárajú prirodzenú mapu sveta, v ktorej sa spája to, čo je celkom individuálne, s tým, čo vrastá do spoločnosti ako celku sveta a vlastne ju tvorí v jej pravej skutočnosti.
Nitky, čo sa zrazu a nečakane pretrhnú, potom vytvoria neznesiteľne prázdne miesto, v ktorom už nikdy nezazvonia slová, a ktoré už nikdy nebudú dostupné tónom piesní. Ani tým, čo si navzájom spievajú ľudia, ani tým, čo sú prekryté a ospravedlnené zamatovým tieňom vtáčích krídel.
Až také kruté vie byť miesto večného ticha a pomyselnej ničoty, voči ktorej sa myseľ i srdce márne búria ako voči nespravodlivému súdu. Presne tomu, ktorý opakovane vynáša už iba jeden rozsudok: „Niet odvolania!“
Pred niekoľkými dňami, 4. 6. 2017, v skorých ranných hodinách, nás navždy opustil významný slovenský teatrológ, divadelný dramaturg, divadelný kritik a publicista Andrej Maťašík. Nechcem na tomto mieste opakovať všetky jeho zásluhy. Je ich príliš veľa a istotne by sa sem nezmestili, no na druhej strane ich istotne spomenú oveľa presnejšie a podnetnejšie povolanejší.
Pre mňa bol, jednoducho povedané, v prvom rade priateľom, čo znamená, že by ním bol, i keby vo svojom živote dosiahol oveľa menej alebo aj oveľa viac. Tak to vždy bolo a tak to aj je. To, čo ma na ňom vždy fascinovalo, bola jeho úprimná oddanosť vlastnému vednému odboru, ktorým bola teatrológia a ktorému takpovediac zasvätil život. Odviesť jeho pozornosť od tejto témy vyžadovalo nemálo úsilia a najčastejšie sa končilo buď úplným neúspechom, alebo opätovným, ako sa ostatne dalo už na začiatku čakať, návratom k nemu.
Teda podobne ako v skutočnom živote. Ten nepredstavoval iba jeho vedecké výstupy, publikácie, ale predovšetkým aj neúnavnú a priam nekonečnú prácu s mladými ľuďmi, ich výchovou, čo preňho znamenalo v prvom rade ich nasmerovanie a povzbudenie. Poznal ich jednotlivo a dôverne, oceňoval ich schopnosti, ba s nekonečnou láskavou trpezlivosťou korigoval ich prvé výstupy.
Tak isto dbal na to, aby výnimočné vystúpenia slovenských hercov, aby mimoriadne inscenácie slovenských divadiel nikdy neupadli do zabudnutia. Tým mám na mysli, pochopiteľne, i všetky výkony príslušných režisérov a dramaturgov.
Každý intelektuál má aj svoje tajné miesto. To je miesto, o ktorom vie, že jestvuje, ale nie je možné ho v plnom zmysle slova navštíviť. Pre Andreja to bola obrovská rukopisná kniha o byzantskom divadle z minulého tisícročia, na ktorú svojho času vraj natrafil v miestnom múzeu na jeho cestách v Arménsku.
Uzrel ju v múzeu, ktoré potom vraj neskôr vyhorelo. Často ju spomínal. O niečom to svedčí, no nemyslím si, že by jej preklad v tomto našom živote niečo zmenil. Buď zbohom, Andrej! Priateľ dobrý a nezištný! Múdry a dobrý! Láskavý a chápajúci!