Za skvelým úspechom jeho strany však nestojí len jeho osoba, ale aj, u nás niečo nevídané, stranícky program, ktorý nadchol voličov.
Pred siedmimi týždňami si konzervatívci zrátali, že ak vedú v prieskumoch o 25 bodov pred labouristami, majú šancu v predčasných voľbách vyhrať viac kresiel. Po tom, čo ich prekvapili výsledky referenda o brexite, ktoré zvolali, ale vlastne nechceli, ich však prekvapili aj výsledky volieb, ktoré zvolali, ale de facto prehrali. Za šesť týždňov stratili takmer celý náskok i parlamentnú väčšinu.
Za úspech britskej ľavice určite do veľkej miery môže postava predsedu Jeremyho Corbyna. Nielenže vyhral napriek tomu, že väčšina jeho straníckych spolupracovníkov mu nevedela prísť na meno, ale mal proti sebe aj väčšinu médií, pre ktoré buď nebol dosť dobrý, alebo nadržiavali konzervatívcom tak, že nebolo dňa, aby sa nenašla príležitosť vyfarbiť ho ako záhubu Británie, strojcu potenciálneho chaosu, podporovateľa terorizmu.
Zabralo to, že sa voliči a voličky rozhodovali podľa vlastných kritérií a preferencií. Labouristov volili aj pre ich stranícky program s heslom, ktoré by sa voľne dalo preložiť ako Pre väčšinu, nie iba pre horných desaťtisíc. Tento program rozhodne stojí za prečítanie, po dlhšej dobe je manifestom skutočnej, realistickej a inšpiratívnej politickej vízie lepšej krajiny a lepšej politiky.
Je zameraný na zvyšovanie investícií, odmieta škrty, na ktoré doplácajú hlavne nízkopríjmové skupiny a zamestnanci verejnej správy, naopak, navrhuje masívne zvýšenie financií do zdravotníctva a školstva, prefinancovateľné hlavne zvýšením daní pre korporácie a vysokopríjmové skupiny. Chce zrušiť školné, kvôli ktorému vychádzajú mladí ľudia z univerzít zadlžení, zvýšiť materskú, posilniť sociálne zabezpečenie, vybudovať ročne 100-tisíc dostupných nájomných bytov.
To, čo bude pre mnohých šokujúcejšie, je, že labouristi vyrukovali s návrhom na znárodnenie železníc, pôšt a časti sektora energetiky. Preto, aby v každom regióne bola dostupná aspoň jedna štátna energetická firma pod verejnou kontrolou, prešlo sa na obnoviteľné zdroje, aby bola finančne dostupná a aby sa predchádzalo vytváraniu monopolov, ktoré ovládajú ceny. A prečo železnice? Preto, že po dlhoročných skúsenostiach s privatizovanými železnicami labouristi konštatujú, že „súkromným prevádzkovateľom nie je možné veriť, že ich najvyšším záujmom bude záujem pasažiera“.
Tieto návrhy spustili búrku názorov, ale majú podporu mnohých britských ekonómov. Jediné, na čo sa konzervatívci v odpovedi zmohli, je, že labouristi „zapríčinia chaos“. Volebné výsledky však hovoria za všetko: takmer 13 miliónov hlasov, o 10 % viac ako naposledy, a 150-tisíc nových členov od volieb. U nás je privatizácia takmer nedotknuteľnou mantrou a čo sa ešte nesprivatizovalo, to bude v najbližšej budúcnosti, o inom sa ani neuvažuje. Zase v niečom zaostávame za trendmi v rozvinutých krajinách?