Podľa štatistík Európskej komisie uskutočnili členské štáty od začiatku krízy v roku 2008 viac ako 200 reforiem v oblasti regulácie trhu práce. Väčšina z nich súvisela so znížením ochrany zamestnancov. Hlavný argument je: ak budú môcť firmy ľahšie prepúšťať, nebudú sa báť prijímať nových ľudí. Pri hospodárskom oživení tak bude vznikať viac pracovných miest a ľudia ľahšie získajú trvalý pracovný pomer.
Inštitút ETUI tvrdí, že to také jednoduché nie je. V nedávno vydanej knihe Mýty deregulácie zamestnávania na príklade deviatich štátov EÚ ukazuje, že deregulácia významne neprispievala k rastu zamestnanosti a že skôr zvýšila, ako znížila množstvo ľudí zamestnaných na základe neštandardných kontraktov.
Zaujímavý je najmä druhý argument. Rozširovanie neštandardných foriem zamestnania – práca na dobu určitú, živnosť, práca na dohodu a pod. – bolo sprievodným znakom hospodárskej krízy v mnohých členských štátoch EÚ. Postupné hospodárske oživenie však neviedlo k zmene trendu. Množstvo neštandardných kontraktov narástlo vo všetkých deviatich prípadoch skúmaných ETUI. Tento nárast bol väčší v štátoch, kde majú zamestnanci na trvalý úväzok nižšiu úroveň ochrany.
Výsledkom je, že v niektorých štátoch sa značná časť zamestnancov nachádza mimo ochrany zákonníka práce. V Poľsku pracuje 13 percent pracovnej sily na základe obchodného, nie pracovného kontraktu. Ich zamestnávatelia sa tým vyhnú mnohým povinnostiam a zamestnanci majú obmedzenejšie práva. Vo Veľkej Británii podstatne narástlo využívanie tzv. nulových kontraktov, ktoré „zamestnancovi“ nedávajú žiadny garantovaný pracovný čas, ani mzdu. V roku 2016 už takto pracoval milión ľudí, najčastejšie mladých.
Ukazuje sa, že deregulácia trhu práce nie je zázračným liekom na nezamestnanosť. Naopak, prispieva k zhoršeniu sociálnych problémov. Jedným z dôsledkov môže byť aj rast nerovností. Počas hospodárskej krízy postihlo znižovanie príjmov najmä nízkopríjmové skupiny. Týka sa to väčšiny štátov EÚ, bez ohľadu na to, ako „úspešne“ dokázali krízu prežiť. V Grécku klesol disponibilný príjem pätiny najchudobnejších domácností výrazne viac, než u pätiny najbohatších. To isté sa však udialo v Nemecku aj na Slovensku.
Hospodárska kríza zároveň oslabila stredné triedy. Pred rokom 2008 ich početnosť rástla vo dvoch tretinách členských štátov, najmä na periférii. V krízových rokoch sa trend obrátil. Nebol to však „prirodzený dôsledok hospodárskych problémov“: stredné triedy zoslabli najviac v štátoch, ktoré kríza postihla najviac (Cyprus, Grécko, Španielsko, Estónsko, Maďarsko), ale stále tenšie sú aj v Škandinávii či v Nemecku.
Kríza, ktorá sa začala v roku 2008, sa ukázala byť dobrou príležitosťou na presadenie hospodárskych politík, ktoré znevýhodňujú nižšie zárobkové skupiny a oslabujú strednú triedu.