Teda aby mohla väčšinu mladých ľudí na určitý čas zveriť najstaršej generácii a trochu týmto spôsobom opäť premasírovať ich večne trpezlivé mladé srdcia a až do obdobia prázdnin zároveň aj ich menej používané a pritom rýchlo starnúce platobné karty. Veď napríklad na to, aby varila pár týždňov všetkým vnukom naraz, je prakticky aj akákoľvek zlá svokra celkom dobrá.
Splývanie všetkých troch generácií do harmonického spolunažívania je preto práve cez prázdniny vystavované dramatickému napätiu a nezriedka i hlbokým konfliktom, o ktorých už staroveký grécky filozof Aristoteles tvrdil, že musia byť v dramatickom prostredí mimoriadne vypäté a ostré, aby divák dospel ku skutočnej katarzii. Teda k očiste od všetkých prekypujúcich pocitov, ktoré sa v ňom nazhromaždili prostredníctvom súcitu s hlavným hrdinom. Tým býva cez prázdniny najčastejšie iba on sám.
No na rozdiel od obyčajnej drámy, kde katarzia nastáva po pár hodinách, na prázdniny sú určené celé dva mesiace a pokiaľ by človek nežil v ustavičných konfliktoch, istotne by ho to viedlo k nepredstaviteľnej nude a silnému pocitu márnosti a osamotenia. Od toho ho dnes už chránia iba elektrárne, plynárne a bytové družstvá, ktoré práve v tomto kritickom období od neho žiadajú väčšie či menšie nedoplatky.
Človek si uvedomí, že v tom istotne nie je sám, že na ich splatnosti sa musí svojim spôsobom podieľať nielen celá rodina, ale dokonca i veľká časť spoločnosti. Nebolí to menej, ale prirodzene to so sebou nesie istý pocit zadosťučinenia. Spojeným úsilím tieto milé inštitúcie preto často dokážu i náruživo dovolenkujúceho človeka priviesť k pocitu, že celý predchádzajúci rok pracoval dlho a zbytočne.
Určitým rámcom tohto všeobecného zúfalstva môže byť iba dovolenka. Teda vlastne to, že človek na ňu nemá a nejde, alebo akoby naschvál, na ňu má a musí. To akýmsi siedmym zmyslom hneď vytušia bankové a poisťovacie inštitúcie.
Ak na ňu necestuje, chcú po ňom uzavretie životnej poistky, ak na ňu cestuje, potom uzavretie cestovnej poistky. Je v tom určitá logika, len mi zvlášť v týchto dňoch pripadá neuveriteľne krutá a vypočítavá. Nuž veru, už sa to fakticky začalo!
Celý svet sa mrví, mechrí a navzájom sa len zo všetkého najhoršieho obviňuje. Na moriach ho čakajú morské choroby, na horách horské choroby. Okrem tých ostatných. „Ale veď ja sa na dovolenku teším!“ zdôverila sa mi nedávno kolegyňa so slzami v očiach. Išlo o takzvanú „bielu lož“, lebo s manželom, ako mladí učitelia, vytrvalo splácajú garsónku a v tejto ich prázdninovej márnotratnosti im nikto nepomôže.
Nikomu svoj pohľad nevnucujem, lebo mu oprávnene môže pripadať pomerne pesimistický. Ja sám si však neviem pomôcť. Podľa mňa jestvuje už iba jediná vec, ktorá je oveľa smutnejšia ako začiatok prázdnin. A tou je koniec prázdnin.